Tréninková místnost

Nejakým spôsobom som sa zasa dostal do tej istej haly, v ktorej som bol včera. Známe tváre tu ešte stále boli, čo ma svojim spôsobom potešilo. Usmial som sa na nich a mávol rukou smerom k nim na znak pozdravu. Napriek tomu, že som bol rád, keď tu boli, kvôli tréningu som sa musel vzdialiť, pretože som nerád tasil meč v bezprostrednej blízkosti niekoho iného. Kto vie, čo všetko by sa mohlo stať a nerád by som zabil osobu, ktorá si o to nepožiadala výzvou na súboj. Keď som bol od nich dostatočne ďaleko, rozhodol som sa trošku si svoj tréning spríjemniť. Vytiahol som si svoje veľké slúchadlá, ktoré zakryli takmer pol mojej hlavy, samozrejme ak nerátam svoje afro, stisol som jeden gombíček na prehrávači a už to začalo.
Hudba ma príjemne naladila. Vytiahol som svoj meč podobne ako včera a čepeľ sa pohla rýchlosťou, voľným okom nezachytiteľnou. To už k zemi padalo puzdro čepele meča a než sa dotklo zeme, mečom som stihol spraviť ešte jeden rýchly pohyb, ktorý ak by zasiahol ľudské telo, zvislo by ho rozdelilo na dve polovice. Napriek všetkým týmto rýchlym pohybom, ktoré som ovládal dokonale som nebol schopný poraziť niektorých ľudí na zemi, čo je pre mňa stále záhadou. Možno som ešte stále pomalý. A možno mi chýba niečo, čo šermiari, ktorí ma porazili mali. No netuším, čo to je. Z ničoho nič, ako som držal svoj meč, sa mi zazdalo akoby bola razom jeho váha iná. Najskôr bol o dosť ťažký, na moment som myslel, že váži minimálne tri kilogramy, čo je približne tri-krát viac ako by mal normálne vážiť. A potom, len tak z čista jasna ten meč musel vážiť menej ako desatinu kilogramu. Na mojej tvári sa objavil výraz, ktorý jasne WTF?!
Bolo to niečo veľmi podobné včerajšiemu zážitku, keď som doslova vnímal každý väčší nátlak na podlahu zeme, no včerajšia skúsenosť mi vadila. Tá dnešná až tak nie. Samozrejme, keď som si pomyslel, na to, ako zle by sa mi používal troj-kilový meč, bol som zdesený, no zároveň mi prišlo zaujímavé to, aký silný by musel byť úder takým mečom. A potom, ako rýchlo by som dokázal používať meč, ktorý by vážil len 1/10 kilogramu? Zmätený z týchto javov a myšlienok som sa radšej posadil a meč som skryl do jeho puzdra. Hudba mi síce ešte stále hrala, no akosi som ju nevnímal.

"Hmmm?"
Náhle som sa otočil, akoby som mal niečo za chrbtom. Nevedel som čo to presne je, no šiel mi z toho mráz po chrbte. Bol to divný, nie veľmi príjemný pocit. Až po chvíľke prizerania sa na vec, mi to pripadalo, akoby tieň vyzeral beštiálne nebezpečne a to, že má červenú farbu som si všimol ako posledné. V tom momente som sa cítil ozaj divno. Radšej som vstal, ustúpil pred neznámou vecou.
Otočil som sa na dvoch ľudí, ktorých som spoznal včera.
"Páni, nechcem znieť hlúpo..."
Ukázal som prstom na stenu.
... ale o je to červené čudo na stene?!"

Bol som tu nový a nevedel som presne o čo sa jedná, ale keď človek, ktorý tu už čosi prežil povie, že treba bežať, rozhodol som sa neodvrávať. Poznám svoje schopnosti veľmi dobre, no napriek tomu, že moju rýchlosť s mečom videl muž, ktorý sa rozhodol utiecť, zrejme sa jedná o nebezpečenstvo, ktoré len tak neovplyvním.
"Neviem o čo tu ide, ale ak vravíte, aby sme ustúpili, učiním tak."
Prikývol som súhlasne, až moje afro na hlave zatancovalo a razom som bol za lukostrelcom, ktorý už strieľal šípi do krvavých netvorov, ktorých mená som nepoznal.

Ešte než som udal svoju otázku a obzrel sa z tieňu smerom k spoločníkom v núdzi, premietlo sa predomnou veľké, divne sfarbené, oko. Zostal som nehybne postáva a netušil čo sa so mnou v ten moment udialo. Až Willov hlas ma akosi prebudil. Zatrepal som hlavou, čo malo za následok divoký tanec mojich zaujímavo upravených vlasov. Z mojej strany nasledoval taktický ústup, počas ktorého som si vypočul divno zdeformovaný ženský hlas. Razom sa zatvorili dvere a tvory, tiene vystúpili zo stien a rozľahlo sa v mojom okolí "peklo."
"Will, čo teraz?!"
Spýtal som sa neisto, pretože to čo som mal možnosť práve vidieť, som videl vôbec prvý krát vo svojom, zatiaľ veľmi krátkom živote.

S mierne nechápavým výrazom na tvári som sa otočil na Steama, ktorý zjavne nevedel o čo sa jedná, rovnako tak ako aj ja. Pravú ruku som mal stále na rukoväti svojho meča, kým ľavou som pridŕžal puzdro pre efektívne a najmä rýchle tasenie.
"A teraz sa zasa udialo čo?!"
Na tvári výraz "už som vážne mimo" som sledoval situáciu. Pocity skľúčenosti vo mne razom vymizla, no nebol som to zasa ja, cítil som sa zmätený a hlavne som mal plno otázok.
Čo sa to tu deje? Odkedy som tu, bolí ma hlava, s mojim mečom sa stalo niečo divné, potom som sa cítil ako v zamrznutom pekne plnom zlých pocitov a nešťastných spomienok a mohol by som pokračovať!
Zamýšľal som sa tak nad poslednými udalosťami. Moje myšlienky prerušili Willove slová.
"Kapitánka?"
Ďalší zmätok v mojej hlave, no snažil som sa to celé na čas potlačiť a šiel som rýchlym, no zároveň opatrným krokom za Willom, pričom som mal jednu ruku stále na rukoväti katany a druhou som pridŕžal jej puzdro.

(presun)

Chvíľku na to, ako som vošiel do haly som zašiel stranou, aby som nezavadzal niekomu, kto by taktiež prišiel trénovať. Zamyslene som sa pozeral okolo seba.
Vždy, keď niekto spraví väčší nátlak na zem, ja zo zacítim. Okrem toho sa mi občas stane, že môj meč je raz ťažký a raz zasa ľahký. Povedal by som, že sa niečo deje s váhou. No to vylučuje ten nátlak na zem.
Posadil som sa a meč som položil kúsok pred seba.
Čo také by mohlo ovplyvňovať váhu?
Uvažoval som počas toho, ako som sedel. Myslel som, že hudba by mi mohla pomôcť, tak som vybral slúchadlá a ako priložil k ušiam. Ako som zapol prehrávač, slúchadlá mi spadli na zem, nerozbili si sa, ani nič, len mi spadli. Hudba sa pustila zároveň počas pádu, a keď sa slúchadlá dotkli zeme, zabolela ma hlava. V tom momente nasledoval "facepalm." Začal som sa smiať a slúchadlá zdvihol zo zeme.
"No jasné! Že ma to nenapadlo! Gravitácia!"
Slúchadlá som si priložil k ušiam a hudba mi príjemne hrala. Zazeral som na meč predomnou.
Gravitácia. To vďaka nej sa môže niečo stať ľahším či ťažším. A zrejme aj to je dôvod, prečo cítim, keď niekto stupí na zem.
Chytil som meč do ruky s tým, že sa ho pokúsim urobiť ľahším. Síce sa mi to nepodarilo na prvý... druhý... tretí... štvrtý... piaty... šiesty... siedmy... pokus, no na ôsmy sa to konečne podarilo a ja som cítil, že meč neváži kilogram, tak ako by malo, ale váži len zopár gramov. Mečom bolo zrazu tak jednoduché narábať. Cítil som ho v ruke, no zároveň mi pripadal tak ľahký, že by som s ním bojovať dokáže niekoľko-násobne rýchlejšie. Zrazu však nabral na váhe a klesol k zemi. Teraz nemal pár gramov, ale pár kilogramov.
"Eh?!"
Po asi piatich sekundách sa jeho váha vrátila do normálneho stavu a ja som vedel, že to chce tréning, aby som bol schopný váhu meča efektívne meniť vždy vtedy, keď mi to príde vhod.

Môj tréning teraz pripomínal skôr tanec ako boj s mečom. V dlani pravej ruky som pevne zovieral rukoväť svojej katany, ktorej tsuka bola z presne takého materiálu ako puzdro, ktoré som držal v dlani ľavej ruky. Na ušiach som mal veľké slúchadlá, v ktorých mi hrala hudba, počúval som prevažne rock a punk rock, no v prehrávači bola aj hudba metálová a tiež rôzne iné žánre. Kým mečom, držaným v pravej ruke, som máchal po svojom blízkom okolí do pomyselných cieľov, puzdrom som narábal ako prostriedkom určeným na udieranie do kĺbov či brucha. Puzdro však malo hlavný zmysel, teda okrem bezpečného prenosu meča, v mojom bojovom štýle "stunovať" nepriateľov, ktorých som následne len dorážal jednoduchým pohybom meča.
Dnešný tréning bol však iný ako tréningy, ktoré som robil doteraz. Teraz som sa snažil ovplyvňovať silu gravitácie pôsobiacu na môj meč a jeho puzdro. Čím bol meč ľahší, tým boli moje pohyby rýchlejšie. Ak mal meč váhu okolo kilogramu, pohyb čepele nebol voľným okom viditeľný, a ak mal meč len pár gramov, stihol som ním urobiť viac ako jeden pohyb za rovnaký čas, akoby som urobil jeden pohyb priemerne vážiacim mečom. To znamenalo, že ak si človek myslel, že videl ako som spravil jeden výpad, v skutočnosti to boli dva až štyri výpady. Naopak, ak bol meč ťažší ako by mal byť, moje pohyby boli pomalšie, no zato by ich dopad na ľudské telo fatálne následky. Občas to teda boli rýchle pohyby, inokedy ešte rýchlejšie a inokedy zasa pomalšie, ktoré som vykonával. Takto sa tiahol môj tréning už istú dobu a mal som tiež v úmysle, aby istú dobu ešte pokračoval. Potreboval som sa prosto dostať do spoločného rytmu s mojou schopnosťou.

Začal som pociťovať zadýchanosť. Áno, chvíľky, keď som "tancoval" s mečom ťažkým niekedy šesť, inokedy zo desať kilogramov ma dosť vyčerpali. Napriek tomu, že moja postava je postava atléta, nepovažujem sa za kulturistu a preto manipulácia ťažkými predmetmi nie je to, čo by som dokázal robiť do nekonečna. Zasunul som meč do puzdra, pričom meč som mal stále v pravej ruke a puzdro v ľavej. Razom zo zbrane vznikla palica, ktorá nevyzerala až tak nebezpečne ako meč samotný.
Puzdro spoločne s mečom som si pripevnil za opasok po ľavej strane tela, a otočil sa k dverám. Pomalým krokom som sa k dverám nakoniec aj vydal a keď som bol pri nich, ešte som sa obzrel na prázdnu halu. Napokon som v dverách zmizol.

(presun)

S novými poznatkami v hlave som prišiel do haly, kde som mal v pláne ich uplatniť v praxi a teda v tréningu. Tasil som meč, samozrejme svojou obvyklou rýchlosťou, ktorú ľudské oko nedokáže zaznamenať.
Takže, čo viem? Vždy keď niekto spraví väčší nátlak na podlahu, ja to zistím. To znamená, že ak niekto kráča, niečo ťažšie spadne na zem alebo sa udejú tomu podobné javy, som schopný to zaznamenať. Napriek tomu, to nie je všetko... dokážem zjavne ovplyvňovať váhu môjho meča. Aj keď si to takto hovorím, nič z toho nedokážem na 100% a taktiež to nerobím vtedy, keď ja chcem, ale skôr sa tieto veci dejú svojvoľne alebo ma z krokov ľudí bolí hlava...
Na koniec svojej myšlienky som sa musel zatváriť dosť kyslo.
Takže to čo chcem zmeniť je, aby som ja ovládal túto silu, kontroloval ju, a aby si ona nerobila to, čo sa jej zachce.
Začal som trénovať, aj keď veľmi pomaly a veľmi opatrne, snažil som sa meniť "váhu" svojho meča. Predpokladal som, že ak sa naučím to, registrácia gravitačnej sily príde sama. Trénoval som dlho a snažil sa dostať silu čo najviac pod kontrolu. Občas sa mi podarilo to, čo som si zaumienil, no viac krát sa stalo, že som spravil buď pravý opak alebo niečo, čo som vôbec nečakal. Časom si povedal, že potrebujem pauzu. a tak som halu opustil pomalým krokom, vzhľadom na to, že som bol už dosť vyčerpaný.

(presun)