Trénovací místnost

Spočiatku, potom ako som sa sem dostal, som sa tu len rozhliadal. Najskôr som sa tu musel akosi udomácniť a až potom som začal hľadať jednotlivé náradia. Vybral som si bežecký trenažér, na ktorom som zapol nejakú rýchlosť, nepoznal som ho, a začal behať. Počas behu som si rýchlosť prispôsobil na svoje obvyklé tempo. Takto som behal približne hodinku, než som sa rozhodol, že je čas začať sa riadne venovať svojej schopnosti. Zašiel som do inej časti haly a tam som sa venoval tréningu, ktorý by mi po jeho úspešnom zvládnutí, mal umožniť manipuláciu s gravitáciou.

Plne som sa venoval tréningu svojej gyrokinézy. Spočiatku to začalo len precvičovaním menenia gravitačnej sily pôsobiacej na môj meč. Raz som učinil silu väčšia, čím sa váha meča zväčšila, inokedy zasa menšiu a váha sa zmenšil.

Napokon, po dlhšej dobe som vyskúšal urobiť jeden pokus. Gravitáciu pôsobiacu na meč dom úplne vynuloval a tak sa meč dostal bezváhového stavu. Pustil som, a myslel som si, že meč bude levitovať na mieste, kde som ho pustil, no ako som očakával... nestalo sa tak. Meč padol na zem, a tým som zistil, že ak chce, aby mala vec "zmenenú váhu" musím sa jej dotýkať. No a tak som si uvedomil, že ja sa vlastne sám sem "dotýkam" neustále. Z toho mi jasne vyplynulo, že by som teoreticky mohol meniť aj silu, ktorá pôsobí na moje telo.
Ak by sa mi to podarilo, bolo by my umožnené pohybovať sa omnoho rýchlejšie vďaka tomu, že moje svaly sú zvyknuté na väčšiu váhu a pri ľahšej by boli omnoho efektívnejšie. Taktiež, ak by som svoje telo alebo jeho časť urobil ťažším, môj úder alebo kop by mohol mať devastujúce následky. Avšak, moja posledná úvaha bola priam úžasná! Ak by som sám seba uložil do bezváhového stavu, mohol by som "plávať" vzduchom.

Na to som natešene vyskočil do vzduchu a keď som dopadol na nohy už som si predstavoval ako "plávam" po lodi, krúžim okolo iných členov posádky a dotýkam sa stropu. Taktiež ma pri tejto predstave napadlo, že by som mohol nechať so mnou "plávať" aj iného človeka... stačí, ak by sa ma držal!

Boli to úžasné predstavy, a jediné čo bolo nutné urobiť na ich splnenie, bolo ukončiť veľmi náročný výcvik, vďaka ktorému by som dokázal svoju gyrokinézu dotiahnuť až na takú úroveň. Neotáľal som teda a zasa som sa venoval tréningu.

Niekoľko minút na to čo vošla do haly Momo a Cherryl som si ich všimol, pretože som sa otočil zrovna smerom k nim. Usmial som sa na obe a zamával im voľnou rukou, teda rukou, v ktorej som momentálne nemal katanu.
"Ahoj!"
Hlasnejšie som povedal, aby som si bol istý, že ma bolo počuť a potom, keď som sa rozhodol, že si dám pauzu, zamieril som k Momo. Dostal som sa k nej a posadil sa.
"Ešte raz... ahoj."
Zasa som pozdravil, keď som schoval katanu do puzdra.
"Ako sa spalo... na novej lodi?"

Cherryl som pohladkal, teda aspoň dúfam, ak neutiekla, no pozeral som na Momo.
"Nie nie, nevyrušili. Skôr by som povedal, že idete vhod, aspoň si vďaka vám dám pauzu, pretože nebyť vás, zrejme by som sa tu umakal k smrti."
Na tvári bolo vidno, že mám z príchodu Momo a Cherryl dobrú náladu.
"Mne sa spalo tiež veľmi dobre. Zistil som, že mám väčšiu posteľ a moja izba sa mi taktiež páči trošku viac... park?!"
Zaujato som sa spýtal, čím som prerušil svoju pôvodnú vetu.
"Takže už si to preskúmala?"

Keď sa Cherryl dostala ešte bližšie, na moment som ju hladkať prestal, no potom som ju začal hladkať zasa. Predstavoval som si park, ktorý mi Momo popisovala, až som sa nakoniec zarazil a pozeral na ňu s nechápavým výrazom.
"Veverička... povedala?"
Až po chvíľke mi došlo, že to môže mať niečo dočinenia so schopnosťami.
"Takže ty, rozumieš zvieratám, je tak?"

"Len s Cherryl a veveričkou, hmmm..."
Zaujímalo by ma o čom sa asi tak rozprávajú.
Keď bola reč o mojej schopnosti, nevedel na 100% či sa jedná o to, o čo som si myslel, no bol som si veľmi istý tým, že mám gyrokinézu.
"Síce si tým nie som úplne istý, no myslím si, že mojou schopnosťou je manipulácia s gravitáciou."

Pousmial som sa.
"Síce som sa tam ešte nedostal, ale myslím, že áno. Teda áno, mal by som toho byť schopný, samozrejme, okrem iného."
Obzrel som sa na Cherryl a potom zasa na Momo.
"Zatiaľ som sa dostal len na úroveň toho, že dokážem meniť silu gravitácie vzhľadom na niekoho alebo niečo, čoho sa dotýkam."

Tvárou som sa otočil na muža, ktorý práve prišiel do haly. Bol to boss tejto lode.
"Myslím, že nerušíte."
Povedal som smerom k nemu s úsmevom na tvári a keď spomenul informácie, oči mi zažiarili! Konečne niekto, kto má čas na to, aby mi povedal, čo sa tu vôbec deje, prečo sa to deje a všetko okolo toho.
"Chcem to počuť."
Povedal som jednoznačne s odhodlaním v hlase a tiež aj tvári.

Vypočul som si čo boss rozprával, pričom som prikyvoval na znak toho, že chápem o čom rozpráva. Aj keď som to dievčatko, o ktorom hovoril nevidel na vlastné oči, domyslel som si, že sa jednalo o niekoho, kto je na rovnakej strane ako tiene.
To čo bolo horšie však ešte len nasledovalo. Kvôli nám trpia iní, no a my preto máme zomrieť. To jednoznačne odmietam... tých ľudí mi je ľúto, ale nemienim kvôli nim zomierať. A ak je tu šanca, ako im pomôcť bez toho, aby som zomrel, rád sa na to dám... a taká šancu tu je. Potrebujem zosilnieť a to veľmi, aby som sa mohol tieňom postaviť a bojovať proti nim... Kapitán to po mne taktiež požaduje, takže to aj urobím.
"Takže v skratke povedané, aby nezabili nás, musíme zabiť my. Myslím, že je to ako ponuka fér."
Moje slová možno zneli nepekne, ale žiaľ, tak to je. A ak si mám zvoliť medzi tým, či zomriem ja alebo zabijem niekoho, kto ma chce zabiť, voľba je jasná.

Zamyslene som sedel na zemi, keď som započul, že by sme sa mali zasa vrátiť na Destiny, teda len na istý čas, ale aj tak. Som zvedavý, koho vyberú na túto prácičku.
"Čo sa spoločných tréningov týka, nie som veľmi dobrý tréner, to je pravda, ale rád si s niekym zatrénujem a ak sa bude dať, pomôžem mu."
Takže Steam tu ešte nie je.