Jídelna

Zdálo se, že loď poskytovala svým obyvatelům místnosti přesně podle toho, jak je potřebovali. Proto když měl například snílek hlad, velice snadno ho svými spletitými chodbami navedla přesně tam, kam bylo třeba - do jídelny.

Jídelnou byla nevelká místnost s několika dlouhými stoly vyrovnanými vedle sebe. Zařízena byla velmi prostě, to nejhlavnější v ní bylo veliké magické okno s výhledem, který se měnil podle toho, jaká byla zrovna denní doba. K snídani jste se například mohli dívat na výhled na oceán, nad nímž právě svítá a kde dovádí racci, při večeři vás pak okouzloval pohled na tmou zahalený deštný prales, a byli-li jste dostatečně potichu, mohli jste slyšet i jeho tajemné zvuky, cvrkot cvrčků a pokřikování opic.

Kromě tohoto magického okna tu nebylo moc na co koukat. Bylo tu především hodně zeleně, rostlin v překrásně zdobených květináčích, a na stěnách obrazy, které se často měnily a mnohdy obsahovaly různá vepsaná poučení a rčení.

Na stěně hned vedle okna visel rozměrný, jakýmsi pradávným písmem popsaný pergamen - jídelní lístek. Na něm si snílek mohl zvolit z množství lahodných pokrmů ten, na který měl právě největší chuť, a pro objednávku pak stačilo posadit se ke stolu a pomyslet na svou volbu. Vybraná dobrota se pak objevila přímo před snílkem a ten si mohl dobře pochutnat. Právě tak nádobí se obvykle samo odklízelo poté, co je snílek vyprázdnil. Jen někdy, například chtěla-li vás loď poškádlit nebo potrestat za přestupek proti lodnímu řádu, se nádobí neodklidilo a na stěně se objevil plechový dřez, kde jste se o svůj nepořádek museli postarat klasicky postaru, bez použití magie.

Jídelna často platila za druhou společenskou místnost. Snílci byli sice obvykle natolik zabráni do jídla, že neměli mnoho času u něj mluvit, a židle tu nebyly tak pohodlné, přesto se ale i tady daly řešit různé problémy, občas tu někdo i po jídle zůstal sedět třeba s knihou nebo se omámený postavil k oknu a nechal svou fantazii putovat kdesi po pouštích a oázách nebo po deltách ohromných řek, na jejichž vodopády se právě díval...

Posledné minúty diania som chápal len s ťažkosťou. Zdá sa, že kapitánka tejto "lode" je na tom po fyzickej stránke mizerne a pravdepodobne celá posádka momentálne nie je schopná ničoho iného ako odpočívať. Odkašlal som si a pozrel na ženu, ktorá sa práve dosť nepekným spôsobom zrútila k zemi.
"Ospravedlnte moju nevedomosť, ale čo sa tu deje?"
Spýtal som sa jej, zatiaľ celkom pokojným hlasom. Vyzeralo to totiž tak, že už sme v bezpeční a nebolo treba sa do ničoho náhliť. Taktiež som nechcel nejako hrotiť situáciu a vyznieť podráždene, nepokojne alebo inak nenormálne.

Stále v nevedomosti presunul som sa k jednej stoličke pri stole. Napriek tomu, že to tu bolo dosť zničené, táto stolička vyzerala, že je v poriadku. Posadil som sa a meč som si napravil tak, aby ma netlačil.
"Aj keď musím poznamenať, že vaša odpoveď mi veľa informácií neposkytla, ďakujem, za snahu."
S miernym úklonom som úsmevne poďakoval prezeral si miestnosť.
Myslím, že by som mal nájsť nejakú kompetentnú osobu, ktorá niečo vie. Inak budem stále vo svete otázok a nikam sa nepohnem. Nie som veľmi nadšený z toho, že takmer nič neviem, ale zrejme to bude súčasť tejto lode.

S počiatku som mal dojem, že žena, ktorá leží na zemi a smeje sa, nie je duševne zdravá. Keď sa však po chvíľke predstavila, s úsmevom na tvári som jej podal ruku a potriasol ňou.
"Matthieu Dubois."
Povedal som svoje meno a ruku stiahol.
"Teší ma."
Zostal som stále sedieť na stoličke a sledoval miestnosť.
"Neviem presne, kde sa to nachádzam, no začínam mať dojem, že sa mi tu asi nebude páčiť. V prvom rade ma neprestajne pobolieva hlava od momentu, čo som sem vstúpil. Stala sa mi jedna podivná vec. To, ako sa tu ľudia stravujú radšej vynechám, a v neposlednom rade tie tiene, ktoré sa pokúšali pripraviť nás o život."
Neveriacky som zakrútil hlavou do strán.

"Potom, čo sa tu udialo toto..."
Prezeral som si jedáleň, ešte stále.
"... sa ani veľmi nedivím, že v tebe nie je veľa optimizmu."
Dodal som. Keď na mňa smerovala otázka, musel som sa zasmial, nie veľmi, no musel som.
"Stretol som sa s nimi, bolo to v nejakej veľkej hale, keďže sa mi tam dobre trénovalo, usudzujem, že je určená k tréningu. Ale ak mám pravdu povedať, nebojoval som s nimi. Bude to znieť divno, ale tak rýchlo, ako sa objavili, tak aj zmizli a nechali tam Willa, Steama a mňa len tak."
Na chvíľku som sa odmlčal.
"Ale boj s tými vecami si nedokážem dosť dobre predstaviť. Ak by na nich fungovala chladná ostrá čepeľ meča, tak by som možno akú takú šancu mal, ale ak nie. Potom by som pravdepodobne zahynul po pár sekundách boja s nimi."
Poznamenal som pravdivo. Nepotreboval som zo seba robiť hrdinu, zvlášť nie pred ľuďmi, ktorých som veľmi dobre nepoznal. Napokon, kto vie, čo by potom odo mňa očakávali. Môj zrak razom spočinul na mužovi s dlhými vlasmi, ktorý sa rozhodol vstať po pár slovách, ktoré od neho smerovali na mňa. Keď dopil vodu, ktorá sa pri ňom objavila asi tak zázračne ako moja včerajšia večera, rozhodol som sa zodpovedať jeho otázku.
"Táto noc bude druhá, ktorú na tejto..."
Nebol som si istý, či je to loď, no rozhodol som sa to tak volať.
"... lodi strávim."

Len som sedel a celý čas som počúval to čo rozprávali ľudia v mojej blízkosti. Mlčal som, pretože informácie o tom, čo sa dá použiť proti tieňom mi prišli užitočné a bol som si takmer istý, že tiene prídu zasa. Ani neviem prečo, no zrazu som ich začal nazývať tiene. Až keď bola spomenutá schopnosť ovládania ohňa, som sa razom pozrel na ženu na zemi.
"Ovládanie ohňa?!"
Povedal som zrazu a prerušil tak svoje vlastné ticho. No potom mi prišlo na um to slovo "zas." Vyvolalo to vo mne pocit, že niekto iný tu ovláda niečo iné.
Destiny?

"Fénix!"
Prikývol som na slová eM.
"Áno, viem o čo sa jedná, rád som čítal fantasy knihy, keď som bol malý, a musím uznať, že ani teraz mi nie sú cudzie."
Pravdivo som dodal s usmial sa. Možno ovláda oheň, pohybovať ním, či vytvárať ho mi pripadala naozaj veľmi lákavá. Vedieť tak niečo podobné... vedieť čokoľvek užitočné... to by ma isto posunulo vpred.
Šupináč???
Zamýšľal som sa nad tým, čo by to asi mohlo znamenať.
Jašterička!
Napadlo ma razom, no to už bolo v čase, keď sa ako eM, tak aj Eserath pobrali spolu aj s jedlom preč. Zamával som im na pozdrav.
"Dovidenia!"
Taktiež som vstal zo stoličky, no v tom som začul slovo "sakra." Otočil som sa na Phateho, ale veľmi som nechápal tomu, čo sa deje v jeho hlave. Pousmial som sa aj na neho, a vykročil som smerom k dverám, pričom som si meč pridržal ľavou rukou pri páse pripravený vytiahnuť ho druhou rukou na súpera takou rýchlosťou, že by ju neznamenal skôr, než by mal telo rozdelené na dve časti v páse.

(presun)

Vošiel som do jedálne s tým, že mám hlad. Prešiel som k stoličke, na ktorej som sedel už aj včera a posadil sa. Hneď na to, ako som sa posadil som zastonal, pretože mi to prišlo príjemné. Zamyslel som sa nad svojim hladom a nechal som loď, aby pre mňa vybrala nejaké chutné jedlo. Tak sa aj stalo a ja som si pochutnal na výbornej sviečkovej, ku ktorej som mal tri kúsky knedle. Nerád som sa prejedal. Radšej jesť viac krát za deň v menších porciách, ako sa najesť len zo dva krát ako lión. Dojedol som a odsunul prázdny tanier spolu s príborom, na čo som vstal a smeroval preč z jedálne. Počas môjho odchodu zmizol tanier zo stola spolu s príborom, ktorý bol v ňom.

(presun)