Ošetřovna

First topic message reminder :

Snad nejstrašidelnější a k životu nejvíce potřebná místnost. Kdo nemá rád lékařské prostředí, ten si tuhle místnost nezamiluje. Podlaha je vykachličkována matnými světle šedými kachličkami. Stěny jsou světle zelené a sem tam se zde objeví i nějaký povzbudivý motiv.
Co se týče vybavení, je zde plno skleněných vitrín, které obsahují léky, injekční stříkačky, tablety, sirupy a mnoho dalšího. Ty jsou až v samotném čele místnosti. Po stranách je asi 15 lůžek, všechny stejné, aby si pacienti navzájem nezáviděli lůžka. Polohovatelná lůžka s barevnými prostěradly a malým nočním stolkem na pravé straně. To vše poskytuje ošetřovna svému pacientovi. Doktora tu ale nikdy nenajdete, Insignia se totiž o své zraněné dokáže postarat sama. K tomu ji pomáhají strašidelně vypadající přístroje, které jsou hned vedle skleněných vitrín s léky.

"Čo?" reagovala som otázkou na to, čo nám Ell povedala. Sledovala som, ako eM vzplanula od hnevu. Trochu som vypleštila oči. Nakoniec odišla.
"Ahoj," pozdravila som Kaeho.
Potom som sa otočila na Ell: "Hm, no viac menej o tom jeho hnusnom pláne. Povedal, že urobíš to, čo ti povie a že dopadneš ako ľudia pred tebou, že sa uzavrieš do seba. Ale vraj si ťažký oriešok, ale on to zvládne, pf," odfrkla som si, keď som si na to spomenula.

Objavím sa znova tu. S Eserathom na pleci, ktorého položím na lôžko. Pozrel som naňho."Ty.." poviem vražedným pohľadom. Dosť ma to štvalo, že sa nevrátil do svojho tela. Možno to bola len otázka času, kedy sa vráti..

No až potom som si uvedomil, že sú tu aj ostatný. Otočil som sa a pozrel na nich. Poškrabal sa na hlave, vôbec som nečakal, že tu budú."Zdravím?" dodal som po chvíľke ticha..

Přijdu k Ell blíže zvedl jí hlavu. Ell...hlavu vzhůru...nemáš vůbec proč se pořád takhle shazovat...nebo podceňovat...nebo já nevím co ještě...nemáš proč...
Poté si všimnu příchozího Pietroviče, podívám se na něj a s úsměvem na něj mávnu.

"To povedal aj mne... hovoril mi o jednom človeku ktorý... sa zmenil na všetkých jeho šesť zvierat naraz... bol vraj veľký... rovnako veľký ako Eserath v dračej podobe... avšak neovládol sa a... a zomrel... Luce povedal že pokiaľ nebudem robiť to čo povie, stane sa to aj mne..." Povedala som potichu. Potom som sa pozrela na Pietroviča. "Ahoj.. eM ťa zabije až ťa uvidí..." Poviem mu a uškrniem sa. Potom sa pozriem sa Kaeho a usmejem sa.

"Há..super! Neviete náhodou, kde išla aby som ju aspoň dnes nestretol?" povedal som s úsmevom. Dosť som sa jej bál a dúfal, že ju dnes nestretnem. Ale kde prespím? To bola otázka na zamyslenie.. Keď som tak rozmýšľal, vedel som, že ak ju dnes stretnem tak zo mňa bude len popol.

"No, myslím, že by si tak dopadla, keby si ho počúvala.
Uvidíš, všetko pekne zvládneš. Keď budeš niečo potrebovať, pokojne za mnou príď, nejako ti už pomôžem." Usmiala som sa na ňu.
Keď sa sem premiestnil Pietrovič, skoro som až nadskočila. Takéto nečakané príchody a odchody... "Ahoj," pozdravila som ho.

Myslím že i když nebudeš chtít tak se nějak potkáte... řeknu se smíchem. A z Insignie cítím jako by se mnou souhlasila. Pak však padnu na zem a posadím se. Hlavně že už tě nebude ovlivňovat a odtahovat od nás...my jsme tu pro tebe... řeknu s úsměvem na Momoničinu reakci ale mířil jsem jí samozřejmě na Ell.

"Ahoj....Bojíš sa?" poviem a trochu sa uškrniem. Ale potom som nahodil kamennú tvár, keď som si pomyslel na eM ako ma zbije. Tá mi ale dá. Uf.. pomyslím si ale aj tak sa trochu usmejem."No to veru..Jasné Ell..sme tu pre teba. Aj keď ja sa medzi vás veľmi nepočítam, keď predsa len som z Destiny.." poviem a podídem k Ell.

Usmiala som sa na Momo. "Inak! Prišla som nato že mi by sme spolu pomocou myšlienok mohli hovoriť! Až sa úplne zmením na nejaké zviera tak by sme to mohli skúsiť! Umm, teda pokiaľ by sa ti chcelo Momo!" Usmiala som sa na ňu. Potom som sa pozrela na Pietroviča. "Umm... kto vie kde je? Môže byť všade..." Pozrela som sa na Kaeho a na Momo a diabolsky som sa usmiala. Kto vie či by Pietrovič dokázal ujsť nahnevanej eM...
"Aj ty si od nás predsa! Zostaň tu Pietrovič!" Vypadne zo mňa a pozriem sa naňho. "Zvykol si si na Insigniu nie...? Mohol by si tu zostať, myslím žeby to Destiny pochopila...nie?" Vypadne zo mňa. V tom sa mi pred očami začnú vynárať podivné obrazy a moje telo akoby zamrzlo. Potriasla som hlavou a chytila som sa za rameno.

"Asi ju pôjdem nájsť a ospravedlním sa jej..." dodal som. Potom som sa usmial."No zvykol...ale nemôžem len tak odísť." zosmutnel som. Celkom som si tu na nich zvykol, možno aj oni na mňa. Tak som stál a začal sa obzerať okolo seba.

"Ja sa nebojím. len mám dobré reflexy a moje telo reaguje na podnety, pf!" poviem vážne, ale potom sa zasmejem.
Pozriem na Ellu. "Jasné, skúsime to!" odvetila som a opätovala jej úsmev.
"Jasné, môže byť všade... možno je práve na ceste sem," zasmejem sa potmehúdsky.
"Ell, si v poriadku?" spýtam sa jej trocha ustarostene.

"Tak ja ju idem nájsť.." poviem a usmejem sa."Majte sa a opatrujte sa! Dúfam, že sa ešte dnes stretneme...Ell, nech ti je lepšie." usmejem sa na ňu a pohladkám ju. Pomaly sa otočím a znova zmiznem.


/presun/

Zreničky sa mi stiahli do tenučkej čiary a dala som si ruku z ramena dolu. Usmiala som sa. "To nič, to prejde..." Usmiala som sa na Momo. "Teoreticky... by si len tak odísť mohol... alebo by sme to mohli vymyslieť tak že sme ťa uniesli!" Poviem Pietrovičovi. Potom ale zmizne a ja si povzdychnem.

"Dobre," povedala som, ale ešte chvíľu si Ell starostlivo prezerala.
Potom som si povzdychla. Bolela ma hlava, ale oproti bolesti zo schopnosti, toto nie je nič. Ale i tak, to nie je veľmi príjemné. Málo piješ... akoby som počula hlasy všetkých, ktorí mi to za život na Zemi povedali.
pustila som sa radšej do hladkania Cherryl, ktorá už mi na kolenách stihla zaspať.

Ale vypadá to že už si na něj Insignia taky zvykla...protože když jsme byly s eM na Destiny tak jsem byl po tolika dnech už pomalu mimo...podle mého to musí tušit už i Destiny... řeknu na Pietroviče. Musím přiznat že mezi nás zapadl hezky. A byla by škoda kdyby odešel.

"H-hai!" Poviem potom a usmejem sa, pokus o japončinu! "Momo...? Je ti niečo...?" Cítila som že sa niečo stalo. Musím uznať že schopnosť cítiť všetko ako pes je celkom zábava. "Si smädná? Bolí ťa hlava? Noha? Ruka? Celý človek?" vysypem na ňu otázky.

Prekvapene som pozrela na Ell: "A-ako to vieš?" potom sa zasmejem, keď ma zasype otázkami. "Máš pravdu, bolí ma hlava, dlho som nič nepila."

Zkouší japonštinu... musím se nad tím pousmát. A pak se otočím na Momo a Ell. Žízeň? A určitě máte i hlad že? Skočím do jídelny jen seďte....Insignie nám určitě něco připraví... řeknu s úsměvem a vyskočím na nohy. Poté se vydám do jídelny.
(přesun)

Usmiala som sa. "Mám na to nos! Vieš vo svete sú psi a mačky ktorí toto vycítiť dokážu! Kto vie možno aj Cherryl to dokáže!" Usmejem sa žiarivo. Otočím hlavu na stolík a na ňom bol položený pohár z vodou a aspirín. Vzala som ich a podávala som ich Momo. "Umm Momo...? Veľmi, ale veľmi... ďakujem ti..." Usmiala som sa na ňu. Musela som vyzerať podivne, zreničky sa mi sťahovali a rozťahovali a oči mi menili farbu, raz boli svetlé a raz tmavé. Potom som otočila hlavu na Kaemona a vyplazila som mu jazyk. "Neskoro!" Stihla som ešte zakričať než sa stratil v chodbe.

"Keď tak nad tým rozmýšľam, Cherryl vždy vedela, ako sa cítim a tak..." Usmiala som sa na ňu.
"Uh a za čo, preboha?" teraz som pre zmenu vyzerala zmätene, ale i tak som si zobrala od Ell pohár vody a aspirín. "Ďakujem," usmiala som sa na ňu znova a zapila tabletku.
Nestíhala som registrovať Kaeho, ktorý vyskočil a už ho nebolo.

Přišel jsem a donesl velký tác. Ale viděl jsem že Insignie byla rychlejší než já. Koukám že jsem to nestihl co? řeknu se smíchem.
No položím tác na stůl poblíž.
Tak se do toho pusťte když už jsem to donesl... řeknu se smíchem.

"Zato že si tam za mnou spolu z eM prišla... umm, ja som sa tam totiž chcela zašiť a už nikdy som odtiaľ nechcela vyliezť..." Poviem jej potom a kusnem si do pery. "Umm... povedz Momo... som divná?" Spýtam sa jej a pozriem sa jej do očí.
Potom som sa pozrela na Kaeho a usmiala som sa.

"Za to sa predsa neďakuje! To priatelia pre seba robia," usmiala som sa na ňu, "Divná? Ale kdeže. Keby si bola divná ty, tak ja by som potom neviem, čo bola. Podľa mňa si normálna baba." Povedala som popravde a pokrčila plecami.
Potom som pozrela na tác. "No, keď už si to doniesol, tak si dám, vďaka." Usmejem sa naňho a začnem zobkať z tácu. Hm, som celkom hladná.

"Ja som ich nikdy moc... nemala..." Usmiala som sa a kvôli jej komentáru o tom že to priatelia pre seba robia mi líca zalial rumenec. Nikto mi totiž niečo také nikdy nepovedal. Potom som sa natiahla a z tácky som si vzala nejakú dobrotu do ktorej som sa pustila. "Ita-Itamasu? Nie vlastne Itadakimasu!" Rýchlo sa opravím a z iskričkami v očiach sa pozriem na Kaeho. "Povedala som to dobre?"

"Ale teraz máš!" povedala som rozhodne a žmurkla na ňu.
Už dlho som nepozerala žiadne anime, pomyslím si s istou nostalgiou, keď začujem japončinu. Ale len ďalej ticho žužlem.