Opuštěný přístav

First topic message reminder :

Toto místo je jen zlomkem toho, čím bývalo kdysi. Z neznámých důvodů začali obyvatelé toto místo opouštět a toho místo postupem času pozřel stín. Není zde nic jiného než trosky, kusy železa a staré zničené lodi. Zub času je někdy opravdu mocný...

((Hmm, snáď tu budem. Pokiaľ nie tak si predstavte že som niekam odbehla xD Porušuju příkazy a jsem rebéél MUAHAHAHA! ))
Držala som fakľu a obzerala som sa okolo seba. Voda bola až príliš pokojná. Pevnejšie som stisla fakľu a kusla som si do pery. Cítila som čím ďalej tým viac krvi. Jednou rukou som si zakryla ústa a zavrela som napevno oči.

Dopádloval som sem. Čakal som na ostatných kým sa ukážu. Nejako som sa cítil divne a pravá dúhovka, ktorá mala farbu bielej sa začala zrazu prelievať čierna farba. No ja som nič necítil, možno menšie bolesť. Štít spoločne s červenou farbou mi zmizoli ale čierna ruka zostávala stále. Nejako som sa necítil najlepšie. Vyskočil som na breh a kľakol na kolená a snažil sa to predýchať. Blin, blin! Už to začalo! pomyslel som si a čierna farba bola už v polovičke dúhovky.

Loďka na ktorej sme boli sa doplavila až k brehu. Zoskočila som s nej a schopnosť mi zmizla. Neprítomne som sa pozerala pred seba a potom na boj na Aethery. Spadla som dozadu na zem a neprítomne som sa pozerala na oblohu. Nikdy v živote som sa necítila tak prázdna, menejcenná... Otočila som sa na bok len aby som ucítila teplo ktoré mi prechádzalo od temena hlavy až po celom chrbte. Hneď ako som sa miesta dotkla, povšimla som si krv. Bolo mi to jedno. Doplazila som sa k Pietrovičovi a priložila som mu ruku na rameno, potom som ho jemne stisla. Potila som sa a všetko ma bolelo, videla som rozmazane.

"Musíte ísť...Rýchlo.." poviem unáhlene a začnem sa držať za oko a premôcť ho.

Vieš o tom, že ťa ovládnem, čo? začal sa smiať Čierny Peter.
Prečo? Prečo to ideš robiť? Veď sme si vždy rozumeli. pomyslel som si. Veď by si mi mal byť vďačný, že som ťa vytvoril!
Sám vieš akého si ma vytvoril...Je koniec, si slaboch. Ja ti nechcem celý život slúžiť. Čakal som od teba viac. A ja ti nebudem celý život radiť! Teraz ti zoberiem tvoj život! A ja budem žiť! povedal a zvážnel.

Dorazíly jsme až ke břehu. Vyskočil jsem z loďky na břeh a pomohl ven i eM. Pomalu jsme kráčely k bráně. Když si všimnu Ellina výrazu dojdeme k ní. Ell co se děje? Jestli jde o to, Eserath to určitě zvládne, bude v pořádku...
A doufám že má slova budou pravdivá. Doufám že to Eserath zvládne. A i když to nedávám najevo, uvnitř jsem na sebe naštvaný a stydím se za to že jsem nemohl více pomoci. Že jsem to nezvládl. Jsem zbytečný.

Pozrela som sa na Kaemona. Pohľad sa mi nezmenil a cítila som ako blednem a slabnem. Zdvihla som sa a na mieste som sa zatackala. Pozrela som sa na Pietroviča. Pokrútila som hlavou až som okolo seba rozosiala krv z rany na hlave. Nastavila som ruku aby sa jej chytil. Nemôžem rozprávať ale notak vstávaj... vstávaj a poď... Očami som sledovala Pietroviča. Potom som sa pozrela na Kaemona. Odnes ju k bráne... potom ti pomôžem z Mattom...

Myseľ:
Objavil som sa znova tu. Tak ako vždy, keď zaspím. No teraz sa to tu dosť zmenilo. Už sa tu objavila aj čierna farba. Z ktorej vystúpil on.
No táák...urýchli mi to! Vzdaj sa...bude to pre teba lepšie.. povedal Čierny Peter.
Nevzdám sa! Som iný ako predtým...Teraz ťa len tak nevypustím. Ja som pán tohto sveta! povedal som mu. Pozeral som sa mu do očí.
Zmenili sme sa. Ja som nabral čierno, červenú farbu, tak ako som mal štít.
On sa tiež zmenil. Nabral bielu farbu a červenú. Začal sa dlhý boj.
Údery, kopy, lakte. Všetko povolené. Tak sme sa pustili proti sebe...

Trvalo to dlho. Aspoň v mysli. No nevládal. Prišiel som k nemu. Vyčerpal som ho. Chcel ma ovládnuť a to ho oslabilo ešte viac. Podišiel som k nemu. Načiahol ruku a absorboval ho. Začal rotovať a niečo hovoril. Ale ja som to nebral na ťažkú váhu. Objavila sa mi jeho biela ruka a on zmizol. Bol som z polky on a z polky som to bol stále ja..
Koniec...

Realita:
Začal som hlasno dýchať."Vypadnime odtiaľto!" povedal som a pozeral na všetkých. Postavil som sa a zobral Ell do náručia. Bola unavená a ja som práve naopak. Cítil som sa ako všemocný...
Podišiel som k eM a chytil som ju za ruku."Kae zober Matta..." povedal som a čakal na Kaeho.

Pochopil jsem Ell. Nemůže mluvit. A pak mě popohnal i Petr. Přenechal jsem mu eM a doběhl do lodi pro Matta. Sakra ten je těžký...Ale musím zabrat... Zatnu zuby a zvednu ho a vezmu přes rameno. Chvíli válčím s pozicí jak ho usadit ale nakonec se mi to povede a odtáhnu ho k bráně. Pak se vrátím k loďkám a zavolám na Pietroviče. Pojď mi pomoci s kapitánem...toho sám neutáhnu...

Položil som eM a Ellu pred bránu. Pribehol ku Kaemu a pomohol mu zobrať kapitána. Pomaly sme ho dotiahli pred bránu."Teraz ako si to rozdelíme?" povedal som a poškrabal sa na hlave."Dobre ja beriem kapitána a Matta. Zmákneš zobrať eM a Ellu?" povedal som a Kapitána som prehodil cez plece. Potom zodvihol Matta a prehodil ho cez druhé plece. Chvíľu som ho držal, no boli dosť ťažký ale človek, pod návalu adrenalínom urobí čokoľvek. Čakal som, čo na to Kae.

Určitě, ale přistupový kod musí zadat eM...já ho neznám.... řeknu Pietrovičovy když dotáhneme kapitána k bráně. Byla to tíha ale ve dvou jsme to zvládly v pohodě. Sáhl jsem za opasek u kalhot. Mattův meč jsem měl. A byly jsme připraveni vyrazit. Jen co eM napíše kód pro Insignii.

Zdvihla som sa na nohy a neprítomne som sa pozerala na všetkých. Začínalo mi byť zle a cítila som že dlhšie nevydržím. Bezcenná... nanič... naivná... Opakovala som si v mysli a namiesto bežného výrazu som mala kamenný, ľadový. Pozrela som sa na Pietroviča a Kaeho. Zvládnem to... vládzem ešte... Mala som triašku ktorú som úspešne schovávala. Čakala som čo budeme robiť ďalej.

Ruka mi začala miznúť. Zodvihol som eM a čakal kým napíše kód."eM. Viem, si oslabená ale musíš to urobiť." poviem a položím kapitána a Matta. Nevládal som. Položil som ich pred bránu a čakal, kým eM dorobí to čo má. Zatiaľ som ju chytil za ruku. Začínala pôsobiť bolesť. Zmizli aj farby očí a objavili sa naspäť moje hnedé oči. Bolesti hlavy sa začali stupňovať, no bolo to fajn. Zatiaľ som držal. Musel som si urobiť svoju prácu a potom som sa mohol položiť na zem.

Umm Ell jsi v pořádku? zeptám se jí. Taky si přijdeš stejně jako já? Ani nevíš jak jsem bezradný z toho že jsem nemohl nic udělat a koukal jsem jak útočí na Matta, kapitána, eM...Jen jsem tam bezmocně stál a pozoroval to...kso... řeknu a v duchu vynadám sám sobě.
Musím zesílit. Musím zesílit. Chci být užitečný...

Ja som sa snažila rozohnať vodu ohňom... ver mi nie si sám čo sa cíti takto... Pozriem sa mu do očí a potom si rukou prejdem do krku. Trasúco mu krvavú ruku ukážem a stále sa mu pozerám do očí. Je mi zima... Pomyslím si a zatackám sa na mieste.

"Poď sem.." poviem smerom k Ell. Pustím eM ruku a podídem ku Elle. Zoberiem ju do náručia a objímem ju. Nič viac netrebalo hovoriť.

Prekvapene som sledovala Pietroviča. Privrela som oči a div som prichádzajúcou bolesťou nevykríkla, nemohla som. Do očí sa mi nahnali slzy ktoré mi z nich hneď aj vyleteli. Nemohla som pohnúť ničím, bolo šťastie že som stála na nohách. Luce... ako ich môžem opustiť keď... keď oni ma prijali...? Oprela som sa Pietrovičovi o rameno. Plakala som.

"Neplač. Oddýchni si...si vyčerpaná.." poviem a zoberiem ju do náručia. Aby tu neodpadla. Zatiaľ som čakal na eM.

Měl jsem stejné pocity jako Ell. Chci chránit ostatní ale jak můžu, když jsem slabý. Ale pak uvidím Ellinu ruku od krve a leknu se. Pak si ale všimnu že Ell vzal Pietrovič do náruče.
Bude to v pořádku Ell...zvládneme to...ty to zvládneš jsi silná... řeknu jí s úsměvem a pak dodám...a až přijdeme domů budeme trénovat...příště už nebudou moci říci aby jsme se držely stranou, zvládneme to a budeme stejně nápomocní...

Ukážem mu ruku a pozriem sa mu do očí. Už na tom nezáleží... ak by som teraz odpadla a nezobudila by som sa, museli by so mnou hneď bežať na ošetrovňu... a aj tak by trvalo dlho kým by som sa prebudila... Cítila som ako sa mi krv leje dole krkom až na chrbát, teplá krv. Chytila som sa jeho ramena a pozrela som sa dolu, zatvárali sa mi oči. Začala som prerušovane dýchať, triasla som sa od zimy a plakala som. Všetko ma bolelo a pritom som nič neurobila.
Potom som sa pozrela na Kaeho a na malí moment som sa pousmiala. Všetko sa so mnou točilo a triasla som sa. Chcela som niečo povedať ale nešlo to. Som maximálne zúfalá...

"Boli ste už aj teraz. To práve ja....pozri sa. Doviedli ste všetkých sem. Bez vás by tu ani neboli. Stále by sme trčali na Aethere." povedal som a otočil som sa na Kaeho. V náručí som mal Ell. Len som jej venoval jeden úsmev a potom som pozeral hrdo so vstíčenou hlavou na Kaeho. No potom sa začalo diať to. Položil som Ellu na zem a kľakol som si k nej. Chytil som jej ruku a pozrel na ňu."Neboj...vydrž. Už bude dobre.." povedal som smerom na Ell.

Máš pravdu, ale kdybych mohl něco udělat už na lodi tak by to ani nemuselo být třeba... odpovím Pietrovičovi. Přijdu k těm dvěma. Poté hodím přes Ell mikinu aby se trochu zahřála. A unaveně se na ni usměju. Neboj Ell bude to v pořádku...Insignia se o tebe postará až budeme doma... poté jsem si odtrhl kus trička, našel ránu kde Ell krvácela a snažil se o to aby krvácení zpomalilo.

Buchol som ho po ruke."Nerob to! Infekcia..." poviem a vytiahnem obväz, bolo ho len trochu lebo vtedy som obviazoval eM prst. Začal som obviazovať Ell ruku."Máš bolesti?" povedal som.

Pozrela som sa na Kaeho a na Pietroviča. Potom som sa pozrela na Pietroviča a druhou rukou, čistou rukou som si prešla po rane na hlave. Znova krvavú som ju ukázala Pietrovičovi.Je to... na hlave.... vzadu...Snažila som sa mu to nejako vysvetliť očami. Usmiala som sa no zatvárali sa mi oči. Hojdala som sa zo strany na stranu. Triasla som sa ale z ťažkou biedou som si Kaeho mikinu obliekla. Pritisla som nohy k sebe a zatvárala som oči. Nakoniec som položila hlavu na kolená a sťažka som dýchala. Svalová horúčka ma prekvapila a cítila som že to nebude dlho trvať a omdliem. Ešte stále som sa ale držala pri vedomí.

Vytiahol som ďalší obväz a začal jej obväzovať hlavu. Bola to rýchlovka, mal som už nejakú tu prax. Vytiahol som kovové puzdro z vrecka. Boli tam štyri injekcie. Vzdychol som si. Vytiahol som jednu. Prstami som poťukal po ihle."Prepáč ale takto to bude lepšie. Toto zaberie.." povedal som. Zobral som jej nohu. Pozrel na ňu a pichol som jej injekciu. Bola to najlepšie sedatívum celého sveta. Malo by jej byť oveľa lepšie. Po dlhej chvíľke, keď by mala zabrať injekcie som sa spýtal:"Lepšie?"