Talianske podzemné mesto

First topic message reminder :

Mohutný ľuďmi vybudovaný komplex, ktorý bol vystavaný špeciálne na ochranu voči okolitým vonkajším narušeniam reality bývalou vládnou obrannou pobočkou, schovávajúc sa tak zároveň pred zrakom verejnosti, uchovávajúc mnohé tajomstvá a informácie. Dnes jeho správa patrí pod organizáciu Effettualitu a prechováva tu jak niekoľkých svojich členov, tak mnohé významné osobnosti z vojenskej a politickej oblasti. Centrálnou budovou je spomínaný tajný úkryt a pôsobisko Oddelenia pre výskum.

"Navíc..."
Pokračoval jsem po kapitánce.
"Nechceme, aby se jednalo o nás bez nás. Pokud se bude jednat o snílcích, č lodích snílků, přejeme si být plně informováni o tom, co se děje. Pokud máme být nápomocni, přejeme si vědět vše. A tím myslím opravdu vše. Žádné přefiltrované informace. Bojovat se stíny není hračka, to zajisté ví obě strany, proto se budou hodit každé informace a detaily.
A navíc, žádné další oznámení o našem zničení a podobné věci."
Přehodil jsem nohu přes nohu a hrdě pozvedl hlavu.

"Je toho celkom dosť," poznamenal som takmer až prekvapene. Opätoval som ich slová ale úsmevom.
"Pocit bezpečia vám aspoň zatiaľ určite poskytnúť môžeme, minimálne do doby, kedy by ste nás z nejakých dôvodov zradili. Zaručíme vám ochranu v prístave lebiek a poskytneme vám jedného z nás ako chcete. Na dôkaz toho, že to s vami myslíme dobre, to bude dievča, ktoré vás sem aj prinieslo - moja malá sestrička. Starajte sa mi tam o ňu dobre, áno?" pousmial som sa čo najúprimnejšie. Moje slová u ostatných prítomných vyvolali rozruch. Ten som však nadvihnutím ruky do vzduchu zastavil a reagoval na Eseratha.
"Moja malá sestrička toho vie rovnako tak veľa, ako i ja sám, takže v tomto smere rozhodne nebude problém. Informácie vám poskytne až na vašej palube. Zároveň bude niečim, ako našim vzájomným spojením. V prípade, že sa jej niečo stane, naše spojenectvo automaticky končí. V poriadku?" dal som im priestor, či k tomu ešte nechcú niečo dodať.

Nejak som s touto jeho všímavosťou i rátala. Pravou rukou som sa dotkla vlastného tela a sťažila ho tak na maximum, čím som okamžite spadla na zem natoľko vysokou rýchlosťou, až som sa tým vyhla jemu a jeho meču. Hneď pri dopade sa moja váha zasa okamžite znížila a tak som chytrým odrazom vyskočila z diery, ktorú som spôsobila a schmatla svoj zabodnutý meč, ktorému som zasa raz znížila váhu na minimum. Bolo očividné, že svoju schopnosť využívam veľmi dobre a skúsene.
"Nestáva sa často, že by som mohla niečo podobné povedať, ale... si lepší, ako som si myslela," dostalo sa mu okrem urážiek i uznania.

"To je přijatelné."
Podíval jsem se ještě jednou po všech přítomných a v hlavě mi začínalo šrotovat, co vše to pro nás může znamenat, malý špeh nebo něco takového?
A co Matt, je zatím v pořádku? Pokud ne, budou alespoň mít rukojmí, a jak sám řekl, bude to přímý zprostředkovatel mezi oběma stranami.

"Zdá sa, že nie si práve najukecanejší," poznamenala som a čo najrýchlejšie sa zahnala dozadu s úmyslom urobiť mnohonásobné salto. To sa mi i ako tak podarilo, čím som zasa raz vyletela do vzduchu, vyhnúc sa tak púzdru a zároveň uskakujúc dozadu. Zdalo sa, že som zaujala akýsi zvláštne defenzívny postoj.
"Ocenila by som, keby si si toto naše malé stretnutie nechal pre seba. Úprimne dúfam, že sa ešte stretneme, afro šermiar gentleman," poslala som mu vzdušnú pusu a zmizla vrchným poklopom v tme preč.

(Omlouvám se, že jsem odešla bez oznámení. Rodiče...)

Jen jsem přikývla.
"Tyto podmínky mi zcela vyhovují," otočila jsem se na Eseratha, jestli k nim ještě něco nemá.
Zůstane na Destiny nebo Insignii? Jaké má schopnosti? Moment... Objeví se něco při vstupu na palubu nebo zůstane připoutaná k realitě?
Zamyšleně jsem chvíli hleděla do prázdna.
"My nejsme zrádci," dodala jsem ještě tiše, ale pravděpodobně to ani neslyšeli.

"Výborne. Neostáva nám nič viac než len dúfať, že sa už podobné veci ako v minulosti opakovať nebudú," poznamenal som s úsmevom na tvári.
"Sestričku za vami pošlem potom ako ju osobne oboznámim s jej úlohou prostredníctvom portálu, ktorý sme stvorili. Ten má ale umožnený prístup iba na palubu lode Destiny, preto by som si želal, aby prebývala tam, inak nebudeme môcť byť v spojení. To by bolo na dnešok asi tak všetko," chystal sa pomaly ukončovať stretnutie, pričom následne iba zjavne nervózne pohliadol na prázdnu stoličku vedľa seba. Nevracal sa už pridlho...

Na mieste, kadiaľ sa predtým dovnútra dostali i dnešní návštevníci, postávala žena v doktorskom plášti. Pri bližšom pohľade bolo možné určiť, že sa jedná o veliteľku celej jednotky pre výskum a správkyňu tohoto miesta, Michela Dammi.
"Kde toľko trčí," zahromžila neemotívne, než sa pred ňu postavil muž v takmer až snehobielej košeli s primerane dlhými vlasmi.
"Že si sem vôbec ráčil prísť. Lepšia príležitosť už nebude," uvítala oneskorenca, na čo iba veľmi ticho zamrmlal niečo, čomu mohol rozumieť iba on sám. Obaja sa spoločne vybrali rovnakým vchodom, ako predtým členovia oboch posádok, do vnútra...

Upřímně se mi ulevilo, když jsem zjistil, že daná slečna nebude na mé lodi, ale přišlo mi to sobecké, házet zodpovědnost na kapitánku. Díky bohu tomu tak chtěly okolnosti.
"Pak tedy nemáme dále co řešit, pokud je to z vaší strany vše, já nemám co dodat. Pokud má tady kapitánka něco na srdci, je to jen na ní. Jí se týká vaše milá návštěva a nyní se tedy jedná i o její loď.
Já už jsem domluvil."
Přejel jsem si pohledem všechny přítomné a poté jsem skončil u kapitánky. Pro mě už zasedání skončilo.

Veľmi pomalými krokmi i s rukami vo vreckách prechádzal neznámy muž potemnetými chodbami tohoto zvláštneho podzemného mesta. Vyzeralo to skutočne ako keby vedel absolútne presne, kam ide. Nezamieril však na miesto, kde práve prebiehalo stretnutie, ale naopak ešte hlbšie do podzemia, kde ho od môjho cieľa oddeľovala už iba ohromne dlhočízna chodba, strážená niekoľkými vojakmi. Tí sa samozrejme ihneď po jeho zazretí ráčili ozvať.
"Čo tu robíte? Na tomto mieste nemáte čo hľadať!" bolo jediné, čoho sa v bielom odetý muž dočkal, než ich všetkých ovalila neskutočne obrovská vlna intenzívneho nepretržitého strachu, ako to už u nočných mor býva zvykom.

"Psssssssssst," naznačil muž v bielej košeli ukazováčikom, aby sa utíšili. Nie preto, pretože nechcel vzbudzovať pozornosť, to vôbec. Akurát mu liezli na nervy prílišne hlasné zvuky. Bez ďalšieho konštatovania akoby v miestnosti zastal čas, keďže sa pomaly kráčajúci muž už z ničoho nič nachádzal za vojakmi.
"Čo to- má-" vyslovil jeden z nich prekvapene, pozorujúc ostatných zakrvavených kolegov padajúc na chladnú zem.
"Sú- mŕtvi- argh!" namieril posledný vojak strelnou zbraňou na miesto, kde ešte pred malým momentom postával ten zvláštny muž s bielou košeľou. Ten mu však už dávno dýchal na chrbát.
"Povedal som pssssst," umlčala ho zjavne nočná mora okamžite prebodnutím srdca. Potom už iba krvavou chodbou pokračoval až do úplne tmavej miestnosti (aby tam neprenikli tiene), kde akousi zvláštnou ostrou baterkou rozsvietil.
"Tak tu ťa držali. Zdá sa, že si sa svojou priveľmi emotívnou povahou zasa raz dostala do problémov len aby sme ti my, ostatní, museli zachraňovať tvoju urodzenú p*del," skonštatoval pri pohľade na ňu.

O stenu každičkou jednou časťou tela pripútaná osoba pootvorila svoje oči. Nebol to nik iný ako Isabel.
"Že ste sa vôbec ráčili staviť. Myslela som, že ak jedno knieža sklame, nechajú ho umrieť a okamžite nahradia iným," poznamenala z miesta, na čo jej púta likvidujúci muž v košeľi povedal:
"Došlo k zmene plánu. Dnes tu máme veľmi zaujímavú návštevu. Nielen, že sa tu práve nachádzajú všetci z riadiacej jednotky Effettuality, ale aj snílci, ktorým sa ťa podarilo zraniť. Postarám sa o to, aby odtiaľto nikto nemohol odísť a aby si mala dostatok svetla na prevedenie svojich tieňových techník, kdežto ty-" nedostal príležitosť dokončiť, keďže ho už voľná Isabel doplnila.
"Zabijem tých zm*dov vo svojej plnej sile!" prehlásila s nadšením a entuziazmom, oblizujúc si jazykom pery. V čase, kedy dovnútra nabehli ďalší vojaci, tam už však nik viac nebol. Začalo to...

"Něco by mě zajímalo," zamyšleně jsem si natočila na prst pramen vlasů.
"Když Snílci vstoupí na palubu, objeví se jejich schopnosti. Vy jste ale realisté, dá se říct, že mám pravdu?" sledovala jsem je mírně nepřítomným pohledem.
"Jsem opravdu zvědavá, jestli něco takového bude i u ní nebo jestli se udrží myslí pevně u země. Jinak ale nic nemám." poslední větu jsem pronesla již s úsměvem.
[b]"Snad jen to, že doufám, že naše spolupráce bude úspěšná."[/b

(Kdyby něco, držím se u Eseratha xD Případně může psát za mě. Je mi to líto, ale pojedu dnes pryč. Měla bych se vrátit kolem šesté-sedmé, ale nezaručuji, že budu psát, protože pak už budu mít internet jen na hodinu.)

"Nejakí zvedaví," podotkol som úsmevne.
"My tu na to máme presné výrazy. Kód 01782, sognantes. To ste vy, "snílci". Kód 01893, incubos, sú naopak nočné mory. My pochopiteľne nepatríme ani do jednej vrstvy. Sen, ktorí poznáme, je však pre nás nočnou morou. Dosť komplikované, čo? Vaši predchodcovia nám hovorili "hybridy", aneb "tí, ktorí snívajú o realite". Rovnako ako vy, máme schopnosti i riziká ich častého používania, teda niektorí z nás. Rovnako ako vy, snívame s otvorenými očami, avšak v prostrední nočnej mory, z ktorej sa snažíme za každú cenu dostať, "nedobrovoľní nedokonalí snílci". Ťažko sa to vysvetľuje, preto nám neostáva iná možnosť než dúfať, že to pochopíte z nášho odhodlania tak isto snívať. Snívame, aby sme už viac snívať nemuseli, to je všetko. Sme skoro ako vy," pokúsil som sa o čo najzrozumiteľnejšie vysvetlenie. Vtom však nastali problémy. Svetlá, ktoré majú byť za normálnych okolností vypnuté, rozžiarili celú miestnosť (doposiaľ sme boli v zatemnenej miestnosti).

"Čo to má znamenať?!" starší členovia riadiacej jednotky sa začali zdvíhať zo stoličiek.
"Čo sa deje?! Sme nechránení!"
"Takto môžeme byť terčom pre tiene!" vzbudzovali všetci do jedného paniku, ktorú ale našťastie jedným hlasným výkrikom "ticho" hoc najmladšia, no predsa len vedúca osobnosť, zastavila.
"Alma!" vykríkol po sestričke, stojacej pred dverami, ktoré okamžite vbehla dovnútra.
"Zisti, čo sa deje," vydal rozkaz a nechal ju ísť skontrolovať situáciu.

Jakmile se rozsvítila světla, musel jsem okamžitě zavřít oči, jelikož s mým citlivým zrakem to nebyla zrovna dobrá kombinace.
Slyšel jsem ruch v místnosti a snažil jsem se co nejrychleji se adaptovat na světlo. Jakmile jsem uslyšel zmínku o stínech, pěkně ve mně hrknulo.
"Kapitánko, Momo, kdyby se cokoliv stalo, držte se za mnou. Ale doufám, že tady naší hostitelé mají vše pevně v rukou."
Přeměřil jsem si pohledem pěkně vystrašené muže, kteří seděli naproti nám.
"Jen se modlete, ať se Mattovi nic nestalo, jinak tu budete mít horší problémy, než stíny."
Kapitánka Berenika se zadívala po Momo, stejně jako já a oba jsme spolu s kapitánkou na sebe kývnuli. Oba jsme věděli, co v případě nouze dělat.

"Nemyslím si, že je to tá správna chvíľa na vyhrážky," upozornil som Eseratha. Sám som nemal najlepšiu náladu a vyvolať boj medzi našimi dvomi stranami v tejto kríze je to posledné, čo sme všetci potrebovali. Možno len nejaká chyba, nemusí ísť nutne o prepad, ale opatrnosti nie je nikdy dosť.
"On je ten posledný, o koho by som sa teraz obával. Miestnosť, v ktorej sa nachádza, neprepúšťa žiadne svetlo. Myslím si, že my sme momentálne tí ohrozenejší," poznamenal som nie veľmi nadšene. Bol som trénovaní na riešenie situácií ako sú tieto, ale to nič nemení na fakte, že som bol stále iba človek. Keď už to vyzeralo, že sa nič nedeje a že to bola predsa len nejaká hlúpa chyba, aktivoval sa bezpečnostný kód, čo laicky znamená - uzavretie všetkých možných vchodov i východov.
"Tse, teraz sa odtiaľ nikto z nás nedostane. Kto by bol povedal, že budeme musieť spolupracovať hneď v deň uzavretia už tak krehkého spojenectva?"

"Doufám, že tady máte kamery... Aby, když se vám něco stane, to nebylo vše na nás... Každopádně alespoň že Matt je v pořádku. Pokud s ním něco neděláte vy... Ale to teď nehodlám rozebírat."
Kapitánka se trochu zamračila a gestem mi naznačila, abych nebyl tak podrážděný. Ale s bolestí v hlavě a takhle silným světlem to nebylo opravdu nejlepší.
"Alespoň uvidíme, čeho všeho jste schopni. Jen tak mimochodem, co by se tu tak mohlo stát?"
Pomalu jsem vstal a postavil se před Kapitánku a Momo.

Sledovala som ich rozhovor, ktorý sa blížil zrejme ku koncu. No potom sa z ničoho nič rozsvietili svetlá. Nastala panika, ktorá bola ihneď utnutá jedným ráznym "ticho".
Keď som začula niečo o tieňoch, neubránila som sa vystrašenému pohľadu na kapitánov. Ešte som tiene v živote nevidela a nebojovala proti nim. Pevne som dúfala, že to majú tí nafúkanci pod kontrolou, hoci na to veľmi nevyzerali.
Teraz sa odtiaľto nedostaneme? Uh, super... Bola som rada, že je tu s nami Eserath, po tom, čo som ho videla počas tréningu, nemám problém uveriť, že si poradí s čímkoľvek.

"Nevieme, kto je útočník. Ak je to však niektoré z kniežat, potom ak ostaneme iba nečinne stáť v tejto miestnosti, všetci do jedného s najvyššou pravdepodobnosťou... umrieme," prehovoril som so širokým úsmevom na tvári. Adrenalín robil svoje. Ostatným členom riadiacej jednotky sa to ale vôbec nepáčilo.
"Hovorili ste, že je to dokonalo zabezpečené!"
"Presne, tvrdili ste nám, že sa sem z vonku nemá kto a ako dostať!"
"Ani nemohol!" zastavil som ich nie veľmi povzbudivé reči.
"Ani knieža by nemalo najmenšiu šancu dostať sa sem z vonka bez pomoci zvnútra a Isabel bola dokonale izolovaná od svetla, s maximálne znemožneným pohybom. To znamená, že je to buď len zbytočný poplach, alebo "ich" sem niekto pustil," objasnil som našu situáciu.

Kapitánka i já jsem při jejím jméně zpozorněli a než jsem se stačil chopit slova, kapitánka mně předběhla.
"To mluvíme o tom monstru, které jsme vyhnali z mé lodi, Destiny? Ona je tady? A to nás tady ještě zvete?"
Optala se zděšeně. Já její náladu chápal, jestli nás uvidí, určitě z toho bude mít radost, tím hůř pro nás...
"Pánové, jste přece ve své vlastní organizaci, není se čeho bát."
Usmál jsem se jízlivě, protože teď jsem měl šanci jim oplatit stejnou mincí.
Tak jako oni přišli a vyhrožovali nám, tak jsem je já teď chtěl trošku podusit.
"Momo, jestli se něco ukáže, drž se vzadu... Já se o to s kapitánkou postarám..."
Stočil jsem na ni pohled a povzbudivě na ni mrknul.

Bez slova som prikývla. Nič iné mi neostávalo. Keby som vedela nejako obstojne bojovať, určite by som im pomohla, ale takto, skôr by som im zavadzala. Stále som však dúfala, že to bol len planý poplach a nič nebezpečné sa tu neukáže. Nádej umiera posledná...

"Vtipné, čo?" odpovedal som na slová kapitánky sarkasticky, keďže mi v danú chvíľu neprišlo na jazyk nič lepšie.
"Nie sme. Je to len jedna z mnohých pobočiek výskumného oddielu. Sám toto miesto veľmi nepoznám, aby som pravdu povedal," reagoval som na Eseratha hneď potom.
"Nejaký nápad? Nerád by som vydával rozkazy, následkom čoho by ste mi s najvyššou pravdepodobnosťou odpovedali vetou na štýl "nemáme vás prečo počúvať", preto si dopredu najskôr vypočujem myšlienky z vašich múdrych hláv," prehovoril som s úsmevom.

"Jak patetické...
Nejdříve by se hodilo vědět, co se to vlastně děje. Do té doby toho asi moc neuděláme. Nebo snad máte plány, které používáte, když nevíte, co se děje?"
Optal jsem se a tahle idiotská hra mezi oběma stranami už mi začínala lézt zuby. Nejdříve jak jsou silní, vezmou nám Matta a teď, když se něco po*ere, tak ještě budou dělat, jak nejsou připravení... Opravdu úžasná organizace.

Tá neistota či sa niečo stane alebo nie, ma dosť znervózňovala. Napol ucha som počúvala o čom sa bavia ostatní. Viac som venovala pozornosť okoliu a prípadným podozrivým zvukom, ktoré by som mohla započuť.
Cherryl, pomyslela som si, je na Insignii všetko v poriadku?
Áno, prečo?
Dobre, odvetila som len, aby ma nemohla príliš bolieť hlava a aby som nestrašila Cherryl.

"Smiešne počuť podobné reči od niekoho, koho takmer i s celou loďou zlikvidovalo malé dievčatko," neodpustil som si uštipačnú poznámku.
"Zdá sa, že namiesto toho, aby ste podali slušné nápady, budete produkovať iba stále viac a viac cynizmu. Na nič iné vás neužiť, zdá sa," poznamenal som ostro. Jediné, čo mi liezlo skutočne na nervy bolo, keď nás niekto slovne napádal, zatiaľ čo sami nikdy nič nedosiahli. Tvária sa ako keby oni likvidovali jedno knieža za druhým, pričom ešte aj to jediné, ktoré sa s nimi za celé ich životy stretlo, nechali uniknúť. Patetickí spojenci...

Túto nie veľmi príjemnú situáciu narušil až vpád tretej osoby z dverí na druhej strane, odkiaľ vybehlo zatiaľ neznáme dievča.
"Začína to byť zlé. Misia bola síce úspešne splnená, ale začali problémy, s ktorými sme nerátali. Niekto, nevedno kto, pustil to dievča a ten niekto je práve v riadiacej miestnosti," toto bola už pre postarších členov jednotky posledná kvapka do vypuknutia paniky. Tú však ako obvykle bolo treba upokojiť.
"Ukľudnite sa všetci, prosím, nepomáhate tomu! Takže, čo navrhujete, naší milí, drahí spojenci?" spýtal som sa, no aby to nevyzeralo, že chcem všetko zvaliť na nich, okamžite som i ja predniesol svoj návrh.
"Federica, ty i s vojakmi z tejto budovy ostanete strážiť riadiacu jednotku, nech sa sem nedostanú. Zvyšok eliminačného týmu pôjde vypnúť svetlá do riadiacej miestnosti. Kapitán," namieril som svoj pohľad na Eseratha, výslovne mu tak naznačiac, že by sme mali spolupracovať.
"Nechajte tu niekoho, o kom si myslíte, že by bolo lepšie, aby ostal v obrane. So zvyškom pôjdeme naproti Isabel a raz a navždy to s ňou skončíme. Nejaké námietky, alebo lepšie nápady?"