Staré město

Místo, na které zde můžete narazit je na té nejvzdálenější straně města, jdeme-li od přístavu.
Lidé zde příliš narušili skálu a z tunelů, které vytvořili se vyhrnula láva. Říká se, že všichni z této části zahynuli a stále tu bloudí jejich duše. Přesto i teď bloudí městem lidé, kteří by rádi něco našli.
Zloději, vyhoštění vrazi. Každým dnem láva požírá víc a víc a spadá do propasti. Ale za ní už se řine nové jako kdyby zde nikdy neutuhla.

Po troskách města se dá projít, ale byli tací, kteří z horka zešíleli a již nenašli cestu zpět.

Na mieste uprostred centra trosiek Starého mesta bolo dnes neobvykle rušno. V prvom rade nemožno nespomenúť, že sa tu už pred nejakým časom zjavila osôbka malého vzrastu, krčiac sa v útrobách temnôt okolných uličiek, pričom jediné miesto, kam prenikalo svetlo, bola stena za ňou a spôsobovala ju práve žiara neďaleko sa nachádzajúcej lávy. Tam bol zobrazený mohutný tieň s jedným okom a čo je neobvyklé, tentokrát dokonca i hovoriacimi ústami.

Spomínanou osobou bola známa postava španielskej grófky a jedného zo štyroch kniežat nového sveta, Isabel Delicia. Svoj zrak nemohla spustiť z jej značne výraznej diery pod krkom, ktorú jej včera spôsobila posádka lode snov.
"Nevýdané," prehovoril z ničoho nič tieň pre zmenu mužským hlasom. Pôsobilo to priam, ako keby sa s Isabel jeho prostredníctvom dorozumieval niekto iný.
"I po všetkých tých rokoch si predsa len ešte stále nebola schopná definitívne zanevrieť na svoje staré ja. Nikdy by som si dokonca ani ja nebol pomyslel, že si svoje ľudské telo, hoc už so sčernalou krvou, budeš takto chrániť-"
"Ako obvykle máš neomylný pocit, že vidíš do mysle iných. Nanešťastie pre teba ťa však budem musieť sklamať, toto telo si neponechávam na základe akejkoľvek formy ľudskosti, ale čisto jednoducho len z rozkoše, ktorú by som si ako nechutná abstraktná substancia rozhodne nemohla natoľko užívať."

Tento pomerne zaujímavý vyjasňujúci rozhovor prerušila až prítomnosť nečakanej tretej osoby, vynímajúc sa uprostred trosiek jednej z budóv. Mechanický hlas tieňa po tomto utíchol a Isabel všetku svoju pozornosť venovala tak isto jej.
"Kto že si sem dobrovoľne nakráčal uspokojiť moje chute-" jej otázku prerušil až neobvykle tvarovaný nôž, prešvistiac jej tesne okolo hlavy. Táto reakcia neznámej osoby ju prekvapila a čiastočne vystrašila natoľko, že sa v nej zasa raz prebudil u nočných mor neobvyklý hnev.
"Čo sa to do pekla stalo s týmto pošahaným svetom?! Odkedy si môže obyčajný človek dovoliť iba tak napadnúť Knieža Nového Sveta?! To sa ma snáď už nebodaj ani obyvatelia tohoto biedneho mestečka neboja?!" popri výkrikom sa jej podobne ako včera zdvihli vlasy nad výšku jej ramien a v podobe známych sečných chápadiel všetky naraz zaútočili na jedinú osobu. Keďže sa všetko udialo prirýchlo, nie je vôbec jednoduché opísať spomínanú situáciu. Nemožno ale prehliadnuť fakt, že sa v skratke osoba s obrovskou rýchlosťou a ohybnosťou prebojovala všetkými chápadlami a jej snaha očividne ukončiť Isabelin život skončila až iba pár centimetrov od nej, kedy ju prekvapila zbraň vytvorená z Isabelinej ruky. Tou mu iba krôčik od víťazstva prebodla ruku, následkom čoho nemal inú možnosť, než nôž, ktorým sa to chystal ukončiť, pustiť na zem.
"Predsa len si iba nevyvinutý úbožiak, trasúci sa predo mnou od strachu! Teraz mi dovoľ privoňať si k ruži- nie. Dovoľ mi ochutnať tvoju krv," Isabela sa nakláňala čoraz bližšie k už odzbrojenému, prebodnutému mladíkovi.

"Trasúc sa od strachu?" zopakoval muž na prvý pohľad v nevýhodnej situácii.
"Dovoľ mi sa zasmiať, to, čoho si práve svedkom, rozhodne nie je strachuplná triaška, kdeže. Som jednoducho vzrušený!" prehovoril a po jedinou tlesknutí všetky miesta, ktoré po zásahu zo strany Isabel ofŕkala krv, jednoducho zmizli, ako keby snáď ani nikdy neexistovali. Isabel sa následkom tejto zvláštnej techniky s mohutnými výkrikmi skácala k zemi.
"Ako keby sa niekto mohol báť nočnej mory, ktorá si ani nedokáže odvyknúť od faktu, že už viac nie je človekom," vysmial ju postávajúci muž. Prerušilo ho snáď až objavenie ďalšej osoby, ktorá zozadu priložila ruku na Isabelino rameno a následkom neznámej techniky oťaškla jej telo natoľko, že nebola schopná pohnúť jedinou jeho časťou. Bola ňou akási tmavovlasá žena.

"Už zasa robíš to, čo od teba nikto nechcel," poznamenala ihneď potom, čo svoju ruku dala preč z Isabelniho ramena. Od pohľadu bolo možné posúdiť, že spolu tí dvaja nevychádzali práve najlepšie.
"Už zasa sa musíš hrať na veliteľku eliminačného týmu, ľahká žena?" vrátil jej uštipačnú poznámku, následkom čoho sa na seba navzájom vražedne pozreli.
"Ty musíš mať vždy posledné slovo, Lombardi," skonštatovala ku koncu tmavovlasá žena, upriamiac svoj pohľad na posledného z prítomných s neobvyklým úsmevom.
"Malco, vyveď nás prosím ťa z tohoto zatuchlého miesta. Tá horúčava mi nerobí dobre na pleť."

"Už na tom robím, Federica," opätoval malý, neďaleko čupiaci chlapec žene úsmev. Vlastnou krvou na stenu jednej z budóv kreslil akési zvláštne vyzerajúce dvere. Po ukončení sa ich obomi rukami dotkol a niečo si zamumlal popod nos. Reakcia bola obzvlášť prekvapivá, keďže sa okamžite potom skutočne neočakávateľne zhmotnili a na mieste ihneď otvorili, hoci miesto, kam viedli, bolo neznáme.
"Hotovo," oboznámil chlapec zvyšných dvoch hádajúcich sa členov týmu. Tmavovlasá žena si prehodila oťašklé telo Isabel cez rameno, ako keby šlo iba o prázdne vrece a všetci traja spoločne zmizli vo "dverách". Ako náhle sa tak stalo, krv z budovy stiekla, čím znemožnila komukoľvek inému do nich vstúpiť...