Talianske podzemné mesto

First topic message reminder :

Mohutný ľuďmi vybudovaný komplex, ktorý bol vystavaný špeciálne na ochranu voči okolitým vonkajším narušeniam reality bývalou vládnou obrannou pobočkou, schovávajúc sa tak zároveň pred zrakom verejnosti, uchovávajúc mnohé tajomstvá a informácie. Dnes jeho správa patrí pod organizáciu Effettualitu a prechováva tu jak niekoľkých svojich členov, tak mnohé významné osobnosti z vojenskej a politickej oblasti. Centrálnou budovou je spomínaný tajný úkryt a pôsobisko Oddelenia pre výskum.

Technika, ktorou mi zastavil útok, ma malinko zaskočila. Tentokrát som sa však rozhodla neurobiť tú chybu, ktorú som spravila predtým a zachovala si svoj pokojný postoj. Ako náhle sa Eserath vrhol naproti mne, so širokým úsmevom na tvári som mu opätovala poznámku ohľadom starých časov.
"Ach tie, ako by som mohla zabudnúť. To boli časy... časy, kedy som vám neukázala podstatu mojich skutočných schopností!" než som stačila dorieknuť, zmizla som akoby ma niečo ohromnou rýchlosťou vtiahlo do zeme a ešte v ten istý moment vyvrhlo za Eserathom. S rukou zaostrenou vo forme čepele som sa mu chystala zozadu prebodnúť srdce.

Už jsem se chystal na to, že ji ruku zabořím do hrudi, ale najednou zmizela. Mé zorničky se roztáhly a já nevěděl, co se děje. Jelikož jsem byl ve vzduchu, moc mi toho nezbývalo, co jsem mohl dělat, proto jsem otáčel hlavu všemi směry a najednou... Byla za mnou!
Mrcha. Tak tohle ve skutečnosti umí, takhle jsem ale nic nemohl udělat.
Pokusil jsem se udělat vývrtku, abych mohl drápy narazit do její stínem vytvarované zbraně a odrazit ji či smést tak, aby se do mě netrefila. Dokonce mi v tom pomohl i Matt, který ji po ruce hodil pouzdro meče. Já se pokusil po ni seknout ve stejném směru, aby mě netrefila.
Cítil jsem, jak mě celé tělo pálí. Asi jsem se bál, nebo to bylo zvýšenou hladinou adrenalinu.

Hoci ma prítomnosť ďalšieho človeka schopného sa po tom všetkom hýbať pomerne dosť prekvapila, jednoducho som zasa raz akoby vhupsla do tieňa, na ktorom som stála a rovnakou rýchlosťou vyskočila z jedného obďaleč.
"Teraz už konečne chápete, že ma nemôžete poraziť?!" vyrútila som sa do tieňa na jednej strane steny, vyskočiac následne rovnakou rýchlosťou z opačnej, vkročiac tak do ďalšieho a zasa raz vybehnúc z iného. Takýmto spôsobom to vyzeralo ako keby som sa objavovala a mizla po celej miestnosti i mimo nej.
"Kým mám tiene, som schopná čohokoľvek!"

Hoc zo zeme, pokúšal som sa ju zasiahnuť svojimi tlakovými strelami. Bolo to ale nemožné, pohybovala sa prirýchlo.
Tse, toto nevyzerá dobre...
So všetkými silami som sa pokúsil postaviť, zdvihnúc svoj pohľad ich smerom.
"Toto nedáme! Čím viac má po blízku knieža tieňov, tým je silnejšie! Musíme sa dočasne stiahnuť a počkať na vypnutie svetiel!" nebol som si istý, či to bude fungovať, no iná možnosť nebola. Teraz to už všetko závisí od eliminačného týmu...

"Hlupáci!" zjavila som sa pod Eserathom a čo najväčšou silou ho odkopla. Hoci som za normálnych okolností pôsobila iba ako malé dievčatko, sily som vzhľadom na svoju totožnosť mala skutočne dosť.
"Neznamenáte vôbec nič! Nesiahate nám ani po päty! Nie je najmenšia šanca, aby ktokoľvek vypol naraz všetky svetlá v riadiacej miestnosti! Je tam totiž ten, kto ma pustil a ten... ten je rýchlejší a silnejší než ja! Nezáleží na tom, čo urobíte, napokon aj tak skončíte iba ako-" prerušilo ma náhle zhasnutie všetkých svetiel.
"He-?!" všetky moje tiene vzhľadom na to zmizli a ja som v tom obrovskom komplexe ostala sama.
"Čo je to- čo to k*rva znamená?!" vykríkla som vystrašene, uvedomujúc si nevýhodnosť situácie.
"Aaaaaaaaaaa!" môj rev pripomínal takmer až dievčenský plač, sprevádzaný zaostrením všetkých mojich zvyšných vlasov a šiat, mieriac všetkým, čo som mala, na Eseratha a Matta.
"Povedal, že budem žiť večne! Že budem neporaziteľná!" bolo toho priveľa. Neexistovala jediná medzera, jediná šanca na únik pred technikou. Isabel bola pripravená pochovať celé podzemné mesto.

"To sa ti nepodarí!" vybehol som i napriek svojom nedobrom stave pred Eseratha a Matta, vykríknuc čo najhlasnejšie ako to len šlo.
"PRESSIONDAAA!" vzhľadom na všetok ten tlak, ktorý som musel všetok namieriť iba predo mňa, aby som neublížil tým za mnou, bolo vidieť, že na tom moje telo nie je práve najlepšie. Každopádne som bol schopný jej techniku zasa raz odkloniť a poskytnúť dostatok času na ukončenie toho všetkého. Hoci bola absolútna tma, mali sme to jedno šťastie, že Isabel svietili oči.
"Väčšia- príležitosť- už- nebude... teraz- musíš..." použitie tejto techniky dva krát za deň ma stálo vedomie. Upadol som bezvládne na zem.

"Ariberto!" vykríkla jeho malá sestra, kľačiaca doteraz obďaleč s vojakmi. Po tomto šoku sa jej však podarilo postaviť. Bolo to asi aj poprvýkrát, čo takto navonok prejavila obavy. Uvedomovala si, že toto prestáva byť dobré. Potom, ako si k jeho telu kľakla a kontrolovala jeho zdravotný stav, už svojim obvyklým hlasom prehovorila.
"Urob pre mňa niečo. Zabi tú m*chu," s najvyššou pravdepodobnosťou to bolo myslené na Matta, keďže bol zo všetkých prítomných momentálne v najlepšom stave.

"Nieee!" transformovala som všetky zvyšné časti svojho tela do podoby čepele v snahe ho zastaviť, ale bolo už neskoro. Vzhľadom na jeho obrovskú rýchlosť som dostala kritický zásah do hlavy.
Povedal mi... povedal mi to...
Zavalená čiernou krvou som sa i so zabodnutým mečom skácala k zemi a transformované časti sa rozpadli v niečo pripomínajúce prach.
FLASHBACK

Spoiler:

Pre...čo...? Zabila som... toľko ľudí... natrhala... toľko ruží... tak prečo som mala ten nezvratný pocit... že čím viac som zabíjala... tým menej rozkoše a sily sa mi dostalo? Zvláštne... vždycky som si predstavovala smrť inač... obávala som sa jej, ale z nepochopiteľných dôvodov už viac necítim strach... cítim... úľavu... zdá sa, že ani nám... nie je predurčené... žiť večne... sláva bohu...
Na Isabel už viac nebolo badať žiadne známky života. Tentokrát to bol skutočne koniec...

Jakmile se u mě objevila Isabel, vůbec jsem si ji nevšiml a kopla do mě takovou silou, že jsem vrazil do nejbližší zdi. Náraz ale nebyl tak silný. Protože když jsem se dostal zpět ze zdi, všiml jsem si, že to pálení neměl na svědomá adrenalin. Mé tělo bylo nyní pokrytu šupinami... Další stupeň proměny.
Díky nim jsem byl jenom lehce pomlácen a nepodařilo se ji mě zmlátit do bezvědomí. V několika málo okamžicích se stalo tolik, že jsem to ani nebyl schopen vstřebat. Velitel před nás opět skočil a zachránil nás, navíc zmizelo světlo a já ve tmě viděl jen letmé obrysy díky svým dračím očím. Matt se po ni vrhnul a já už se chystal...
Už se stačilo jen odrazit, ale už to nebylo třeba. Viděl jsem, že se malá postava skácela k zemi a mi došlo, že je po všem...
"Skončila..."

Na povrchu, ďaleko nad nimi, práve vystúpila postava z vchodu, ktorým sa sem predtým dostali i oni. Z vchodu uprostred mohutných skalísk a brál. Vyzeral pomerne spokojne, pričom s rukami vo vreckách bielej košele kráčal pomalými krokmi preč. Nebol tam však sám, akoby ho odprevádzala iná osoba. Bola to žena v doktorskom plášti, veliteľka jednotky pre odbor a výskum.

"Keď si mi povedal, že mám zabiť veliteľku a zabrať jej miesto, nemyslela som si, že to bude kvôli tomuto. To si náš "všemohúci" tak strašne želal Isabelinu smrť?"
"Pochopiteľne. Vedela toho priveľa. Porazené knieža je ako vyhasnutá hviezda. Nielen, že už viac nemá prečo existovať, môže narobiť veľké problémy. Isabel toho vedela priveľa, musela umrieť."
"Prečo si mi teda nepovedal, aby som to urobila ja? Mala som veľa možností."
"Dúfal som, že nám pred odkvecnutím Isabel ešte pozabíja zopár nepriateľov. Navyše, pokojne si to nazývaj sentimentálnosť, no chcel som ju ešte raz vidieť. Zvláštne, čo? Zdá sa, že čím dlhšie žijem, tým viac ma dobieha ľudskosť."
"Naozaj nerozumiem, čo sa tým snažíš povedať."
"Kto vie. Možno keď raz dosiahneš môj vek, pochopíš. Och, naozaj. Náš chlebodárca ti odkazuje, že máš naďalej zohrávať úlohu špeha."
"Ako keby sa stalo," boli posledné slová, ktoré medzi sebou prehodili, než sa definitívne rozlúčili...

Ako náhle sa všetci vojaci vrátane mňa už boli schopní bez problémov hýbať, začali sme pomáhať s odvozom zranených. Konkrétne ja, i napriek tomu, že som v sebe nemala veľa síl, som sama nadvihla telo Ariberta a s veľkými ťažkosťami sa ho chystala odniesť do nemocnice.
"Nemyslela by som si, že to poviem, no ďakujeme vám za vašu pomoc. Kedykoľvek budete pripravení, môžete odísť. V opačnom prípade môžete ostať aj tu. Effettualita je vám zaviazaná," uklonila som sa úctivo a pomaly s ťažkosťami odchádzala.

Jakmile jsem uviděl Isabel mrtvou na zemi, nevýslovně se mi ulevilo, jelikož to znamenalo konec jednoho velkého problému.
"Blahopřeji, Matte, Knížecí zabijáku."
Usmál jsem se a mé oči se opět vrátily do normálu, což se nedalo říct o mém tělu, jelikož ho nyní pokrývaly šupiny... Vypadalo to zvláštně.

"Ještě jednou ti děkuji za tvou pomoc, byla to opravdu dobrá věc, vzít tě s námi."
Podíval jsem se pořádně na ruce a šupiny, které se vytvořily z kůže. Měly lehce nazelenalý odstín.
"Myslím, že jsme tu každý něco získali. Organizace získala cenné vítězství, ty jsi získal obrovskou čest a má schopnost se o něco posunula dále..."
Otočil jsem se na malou slečnu, která velitele táhla na rameni a lehce jsem ji pokynul hlavou.
"Myslím, že se všichni co nejrychleji vrátíme na lodě. Sama navštivte Destiny, až budete připravená, o všem informuji Kapitánku..."
Otočil jsem se zpět na Matta.
"A my už asi taky půjdeme... Je na čase jít zase domů..."

Na pár okamžiků jsem zavřel oči a soustředil se na to, abych se zase vrátil do normálu a po chvíli se tak i stalo.
"Ach... Kdyby ty proměny alespoň nebolely... Stejně jsou na nic, člověk se promění, snaží se, pak přijdeš ty a ukážeš nám, jak se to dělá."
Zasmál jsem se, protože to bylo fakt dobrý.
"Tak pojď, půjdeme pro ostatní a padáme odtud."
Otočil jsem se a pomalu se vydal tím směrem, kterým jsme tu přišli.

(Dneska už to balím, tak zítra se vrátíme )

"Měly by být, stíny se podle mě nedostaly dál než za nás a poté odešly společně s Isabel, pokud tomu tedy dobře rozumím."
Zatočil jsem do chodby a snažil se vybavit si cestu, kterou jsme sem přišli. Díky bohu to nějakým způsobem vyšlo a já se přes skupinku vojáků dostal zpátky do místnosti, ze které jsem odešel.
"Všechno v pořádku?"
Podíval jsem se na všechny přítomné a povídal jsem se hlavně na kapitánku a Momo.
"Z naší strany je vše vyřízeno, navrhuji se vrátit na lodě, obě strany ví, co se stalo. Já a Matt vám vše povíme cestou."
Vyzval jsem obě slečny k odchodu, jelikož zde nebylo proč déle zůstávat.

Keď som zbadala Matta a kapitána, uľavilo sa mi, že sú v poriadku.
"Všetko ok," prikývla som Eserethovi, "Ale i tak, už aby sme boli na lodi." Dodala som ešte a čakala, kým sa vydáme na odchod.
Tá krv... Zrejme Isabelina?

"Měli bysme jít, ráda bych, aby vás alespoň zkontrolovali v ošetřovně," zamumlala jsem. Nebyla jsem zrovna nadšená z toho, že jsem zůstávala vzadu, ale Eserath měl s využíváním mé schopnosti pravdu. Lepší na obranu nežli na útok.
"A hned po ošetřovně navrhuji pořádně se vyspat. O vše se postarám," pokusila jsem se jemně pousmát, ale uvnitř mě něco tížilo. Isabel ale byla mrtvá. Alespoň, že tak. Její sbírka růží navždy uvadla.