Paluba Destiny

Do doby než prišiel Steam som len mlčky počúval, to čo rozprávali dvaja ľudia v mojej prítomnosti. Poznámky o tom, čoho by mohla byť loď schopná mi celkom naháňali strach. Žiť tu úplne sám, nie, to nie je pre mňa veľmi lákavé. Keď už prišiel Steam, pozdravil som ho mávnutím ruky a svoju pozornosť ďalej venoval Olafovi a Lee.

Takže jej kajuta tu už bola? Je možné, že to tak bolo aj s mojou kajutou? Že bola pripravená už v čase, keď som na loď prišiel?
Začal som sa prechádzať po palube, pričom dlaň mojej ľavej ruky som mal položenú na rukoväti svojej katany, ktorá bola po ľavej strane môjho tela.
Na tejto lodi je vlastne všetko, čo človek k životu potrebuje. Je tu kyslík, voda, jedlo, priestory. Istá komunita ľudí, každý tu môže mať svoje súkromie, je tu literatúra, je ti snáď všetko. Takže jediné čo by sme zrejme mali robiť, je pripravovať sa na prípadný útok tieňov, a to je to, čo ja budem robiť!
Sám pre seba som si dal predsavzatie, že budem tvrdo trénovať, aby nabudúce, keď prídu tiene, budem na ne pripravený.

"Pri pomyslení na to, že je to dieťa a my sme jej hračky sa začínam cítiť ešte horšie, ako som sa doteraz, vďaka tieňom, cítil."
Poznamenal som smerom k Olafovi. To, aké má loď s nami zámery som si nedokázal vysvetliť a tak som sa v tom radšej nešpáral. Ak sa veľmi do niečoho nerozumiem, radšej to nechám tak a dám priestor iným, aby to riešili.
"Z vlastného rozhodnutia..."
Otočil som sa na Leu a dokončil svoju poznámku.
"... ja som sem prišiel s tým, že sa pozriem čo je to za vec a vypadnem. Lenže než som stihol odísť, zistil som, že to už nie je možné."
Musel som sa zachechtať nad vlastnou neschopnosťou. Ako som si všimol, že sa oprela, dal som svoju ruku dolu z rukoväte meča.
"Je s tebou niečo?"
Spýtal som sa jej, pretože som si myslel, že jej niečo môže byť. Napokon mňa bolí hlava odkedy som na lodi, takže som považoval za dosť reálne, že sa to deje aj u nej.

Na Olafa som reagoval veľmi pripravene. Vlastne len pred chvíľkou som si sám predsavzal, čo tu budem robiť.
"Ja sa nudiť rozhodne nemienim."
Usmial som sa a pravú ruku priložil k meču.
"Ak už tu máme všetko čo potrebujeme a veľa... veľa voľného času, využijem ho na to, aby som sa stal silnejším ako som a mohol sa tak postaviť tieňom!"
Moje slová boli plné odhodlania a nemienil som ich brať späť. Keď Lea vysvetlila, že sa má fajn, odľahlo mi. Rukoväť meča som pustil a očakával som Steamovu odpoveď. Keď som sme sa stretli nedávno, žiadnu schopnosť nemal, bol som zvedavý, čo sa odvtedy zmenilo.

Mne sa veľmi tá pesnička nepáčila, no moja povaha to najavo dať nesmela, tak som Steamovi zatlieskal.
"Tak ma napadá..."
Začal som, akoby niečo nové.
"... možno by nebolo na škodu, ak by sa stretli všetci členovia posádky a vymenili si svoje informácie navzájom. Možno by sme potom vedeli viac, každý z nás."
Svoje hlavné uvažovanie som po chvíľke utlmil a ostal mlčky stáť a pozorovať zvyšných troch tu prítomných.

Na Olafove slová som samozrejme prikyvoval, pretože som ich pokladal za správne a myslel som si to isté. V momente keď prišiel Phate som sa na neho usmial a pozdravil ho.
Už vyzerá lepšie, len nechápem, ako môže niekto nosiť vlasy takým štýlom ako on.
Ako som si tam tak postával, môj meč sa začal pohybovať, raz stúpal svojvoľne hore, a potom zasa padal rýchlo dole, skoro so sebou vzal aj moje nohavice, ktoré, povedzme si úprimne nemám nejako veľmi upevnené. Nakoniec, ako takmer dvoj metrový černoch sa nemám za čo hanbiť. Meč som rýchlo chytil do ruky a snažil sa upokojiť situáciu, ktorá sa nejakým spôsobom samovoľne vykonala.
"Ah, sorry. Toto sa mi stalo prvý krát, odkedy som tie schopnosti začal trénovať."
Pravdivo som povedal do okolia.
A dúfam, že naposledy.
Po chvíľke sa meč prestal hýbať a ja som sa radšej oprel o zábradlie tak, aby keď sa meč náhodou začal nebezpečne približovať k zemi, sa na zábradlí zasekol a nemohol klesnúť nižšie.

Musel som sa nad sebou zasmiať. Aj keď som sa nesmial dlho a hlučne, dal som najavo pobavenie zo seba samého.
"Tak tak, až nabudúce prídu tiene, stiahne na nich nohavice a vyparia sa!"
Dodal som potom ako som sa dosmial. Potom som sa však vrátil k svojej normálne "tvári" bez pobaveného výrazu.
"Ja si vôbec nedokážem predstaviť čo všetko táto loď dokáže, no mala by mať kapitána tak ako každá loď. A ten kapitán by mohol byť človek dosť schopný na to, aby nás všetkých zorganizoval, nie?"
To čo som práve povedal boli viac menej moje úvahy, no veľa vecí ma k téme nenapadlo. Do lodí expertom nie som, biológ a kozmonaut taktiež nie.