Rezidence vůdce Země Dravců

Bolo to potom ako som zaniesol časť obrovského kvetu, orchidei do lekárne na spracovanie, než som sa dostavil pri budovu enormných rozmerov, ktorá slúži ako moja rezidencia, môj domov. Stojac pred zmienenou budovou, všimol som si stráže pri vchode. Tak ako obyčajne, keďže tu trávia väčšinu svojho času. Konkrétne sa jednalo o dvoch mužov s oštepmi, dlhými niečo cez dva metre a tiež mačetami, ktoré im viseli pri páse. Vzhľadom k tomu, že mačety mali po ľavej strane tela, usudzujem, že sa jednalo o pravákov, teda ľudí, u ktorých je ich pravá ruka tá dominantnejšia. Slušnosť káže pozdraviť a tak som neváhal, a ihneď ich zdvorilo pozdravil. Nie som jeden z tých ľudí, ktorí nutne vyčkávajú, až ich niekto pozdraví, aby potom mohli odzdraviť s tým, že ukazujú, čo všetko majú v nose. Na moje potešenie mi páni pri vchode pozdrav opätovali a ja som mohol pokojne vojsť do obrovskej budovy s niekoľkými poschodiami. Mojim cieľom bolo jedno z vyšších poschodí, poschodie na ktorom sa nachádzala moja izba. Rád by som povedal, že skromná, no klamal by som.
Po otvorení dverí do honosnej, veľkej izby s vysokým stropom, osvetlilo ma strieborné mesačné svetlo, ktoré zaplavovalo každý kút tejto miestnosti. Bolo to vďaka nie jednému oknu, cez ktoré mohol mesačný svit naozaj osvetľovať miestnosť vo veľkom. Množstvo kusov handier, ale aj kožušín pozošívaných do seba všemožnými spôsobmi, vytvárali niečo podobné posteli, ktorá by svojou veľkosťou dokázala poskytnúť nocľah pokojne aj šiestim osobám naraz. Áno, to bola pohodlná, aj keď na prvý pohľad len veľká, posteľ. Zatvoril som za sebou dvere, medzi ktorými som ešte len pred momentom stál a chvíľku na to nasledovalo moje odzbrojenie, čím je myslené len toľko, že som zo seba sňal puzdro obsahujúce jedenásť mečov, ktoré som následne na to položil pri posteľ. Po zvlečení vrchnej časti svojho oblečenia som ešte podišiel k jednému zo štyroch väčších okien a lakťami sa oprel o parapet. Chvíľku som mlčky pozoroval výhľad, ktorý mi okno poskytovalo, než sa dostalo hlasité zívnutie, ktoré dávalo jasne najavo jediné - choď spať. No a tak som svoj organizmus počúval, odlepil sa od okna a pomalým krokom zašiel k posteli, na ktorú som sa posadil. Keď som sa vyzul, tak som si samozrejme aj ľahol a už mi zostávalo len zaspať, čo nebolo veľmi ťažké, vzhľadom k tomu všetkému, čo som daný deň robil.