Ulice města u přístavu

Město u přístavu lebek nemá jméno.
Je centrem ticha i snění. Dobra i zla. Najdete zde vše, co je třeba.
Najdete zde všemožné obchody, restaurace, park, tržiště... Co si jen přejete, avšak vše v mlze charakteristické pro podobné vlhké jeskynní systémy.
Ale pozor! Nechoď, Snílku, ulicemi města sám. Číhá v nich i nebezpečí, jaké si nedokážeš vysnít.
Jelikož se město nachází hned u přístavu u jeho jeskyní i mnoho ulic vede ve skále.
Jeskyní jezera napodobují řeky a spadávají proudem do vodopádu. Ten míří do propasti, ze které není úniku.
Proto se říká, že z tohoto místa není jiná cesta než jednou z přístavních bran a vzducholodí. Kdokoli by se takovou cestu pokusil najít, našel by smrt.

Potmavšími ulicami mesta sa i napriek ich obvykle potichšej atmosfére rozozvučali kroky, každou sekundou pridávajúce na intenzite rýchlosti. Okrem iného sa však nedali prehliadnúť nerozoznateľné hlasy, približujúc sa čoraz viac a viac k svojmu neznámemu cieľu. Situácia sa pre tohoto biedneho, pred vlastnou smrťou utekajúceho mladého muža zjavne čínskeho pôvodu v hnedom kabáte, nepochybne každým jeho unaveným výdychom zhoršovala. Už viac nevládal a hoci mu na chrbát dýchala samotná smrť, nemal inú možnosť než definitívne zastaviť.

Pôsobil rozhodne vystrašeným dojmom a to i napriek skutočnosti, že jediné, čo ho po celý ten čas prenasledovalo, bol jeho vlastný tieň. V prvý okamih, ako došlo čo i len k miernemu náznaku upokojenia, sa už zasa raz priestorom rozoznel mechanický hlas, pripomínajúc nezvyčajný smiech.
"Čo to má znamenať?! Kto do pekla ste?!" položil vystrašený muž otázku, na ktorú mu nebolo odpovedané. Z ničoho nič akoby precitol zo sna a všetku svoju pozornosť venoval stene, na ktorej sa vynímal jeho neprirodzene vlniaci sa tieň. Na onom mieste sa otvorilo niekoľko očí, následkom čoho celý preľakaný zasa raz nabral síl a opakovane sa dal na útek. Čo to malo znamenať, položil sám sebe otázku, nespúšťajúc oči z jedinej východiskovej cesty, odkiaľ sa nešťastne dostal do slepej ulice. Roztrasene privrel oči a čakal na smrť, no keď sa už nejakú tú chvíľu nič nedialo, opakovane ich otvoril.

"Cha cha cha cha cha!" bolo zjavne tentokrát možné spoznať mužov hlas, vysmievajúc sa z osoby, ktorá postávala pred ním a bránila mu v odchode. Hoci jej nevidel do tváre, obrysy vykresľovali výšku obyčajného dieťaťa.
"Heh, takže to napokon predsa len bude pravda, že detektívovia v mnohých prípadoch podliehajú paranoji, che. Teraz ak dovolíš, ustúp a-" než bol schopný ukončiť svoju hlasnú myšlienku, niečo ho bolestne udrelo do tváre. Než aby prejavil najmenšiu známku emócií, prudko svoju ruku priložil k stene a niečo zamrmlal, čo malo na svedomí vyzdvihnutie zeme na mieste, kde stálo dieťa a jeho následné pritlačenie o oproti stojacu budovu. Bola to očividne jeho nadprirodzená schopnosť, čo bolo viac než divné, keďže už od pohľadu bolo jasné, že nepochádza z paluby vzducholode.
"Varujem ťa, ak ma budeš naďalej sr*ť, naštvem sa a to mi bude úplne jedno, čo si zač. Muž či žena, alebo nebodaj zasnívané decko z "paluby", bolestivý trest ťa tak či tak neminie, takže ti odporúčam-" nie príliš povzbudivé reči zastavilo až bleskurýchle mihnutie tieňa skrz naskrz osoby. Jeho bezvládne zohavené telo dopadlo do kaluže vlastnej krvi, v ktorej si už svojimi bosými nožičkami vykračovalo malé dievčatko. Natiahlo sa k nemu s očividným úmyslom ho prehľadať, no akurát v tom momente došlo k reakcii na zvuky z okolia prostredníctvom niekoľkých prestrašených mešťanov s fakľami v rukách. Na mieste však už objavili iba mŕtve telo muža, pričom sa po "nej" akoby zem zľahla...

Miesto, kde pred pár dňami neznáma osoba pripravila rovnako neznámeho muža o život, bolo obklopované čoraz väčšími a väčšími skupinami neznámych tvárí. Hoci si totiž všetci boli vedomí toho, nakoľko je toto miesto nebezpečné pre cudzincov, bolo to už pomerne dávno, čo naposledy došlo k vražde takéhoto charakteru. Mešťania boli vystrašení a mali k tomu dôvod, obzvlášť pre nie veľmi povzbudivú reč miestnej významne postavenej osoby, konzultujúc s miestnym "vyšetrovateľom". Okolím poletovali reči ako "Kto to mohol urobiť?", "Prečo práve toto miesto?", "Kto padne za obeť tentokrát?" a v prvom rade... "Bol to vôbec človek?" Davovú paniku prerušili až neznámi muži v bielych oblekoch, s výnimkou vodcovskej osobnosti, ktorej rozdielnosť spočívala v čiernom kabáte a klobúku. Plavé vlasy postrednej dĺžky obkolepoval cigaretový dym, vychádzajúci z úst spomínanej osoby.

"Nebol to človek," vstúpil k mŕtvemu telu bez akéhokoľvek vyžiadania povolenia, zatiaľ čo ostatní spoluúčastníci v bielom zabraňovali bližšiemu prístupu ľuďom.
"Za svojej kariéry som už videl mnoho smrtí, ale nepoznám nikoho, kto by bol vôbec fyzicky schopný spôsobiť niečo takéto," pokľakol a po prežehnaní umiestnil balíček cigariet do pravého vrecka hnedého kabáta, ktorý mal mŕtvy muž na sebe.
"Kto si myslíte, že ste? Kto vám dal povolenie robiť si, čo sa vám zachce a ako ste sa sem-" nie veľmi prívetíve privítanie prerušil opakovane plavovlasý muž.
"S povoleniami môžete ísť niekam. Toto už dávno nie je byrokratická spoločnosť zvaná "realita", nie. Ocitli sme sa v hotovom chaose, z ktorého iba tak jednoducho nevycúvame," skonštatoval a znova sa postavil. Vydal okolitým spolupracovníkom v bielom rozkazy a nenarušujúc svoju pokojnosť a očividnú aroganciu opúšťal miesto.

"Zdá sa, že sme sa dostali do sk*rvenej vojny," poznamenal nespokojne pri odchode.
"Predpokladám, že obaja myslíme na to isté. Niečoho podobného sa mohli dopustiť jedine "oni"," reagoval jeden z neďaleko opierajúcich sa mužov v bielom obleku s vystretou rukou a cigaretou. Očividne si žiadal pripáliť, čomu plavovlasý detektív v čiernom kabáte takmer okamžite vyhovel.
"Bol to jeden z našich schopnejších členov, "tí" by ho len tak ľahko neporazili."
"Možno ich bolo priveľa na jednom mieste," oponoval okamžite.
"Hovoríme tu o nemysliacich bytostiach, riadiac sa len a len svojimi zbesylími chúťkami. Nie sú to ľudia, nemajú potrebu sa spájať, alebo si nebodaj vzájomne vypomáhať. Musel tu byť ešte niekto iný."
"Heh. Zdá sa, že máš na všetko odpoveď. Každopádne neviem o nikom, kto by bol schopný porúčať takýmto beštiám, s výnimkou ešte väčších beštií, ale..."
"Knieža," doplnil plavovlások svojho kolegu, následkom čoho vydýchol poslednú dávku dymu pred zahodením cigarety.
"Ty myslíš jedno zo štyroch kniežat nového sveta?! Určite musíš žartovať! Nie je najmenšia šanca, aby niekto tak "urodzený" vytiahol päty zo svojich potemnetých komnát," spustil vlnu posmeškov.
"Asi máš pravdu. Ááách, za obdobia starého sveta bolo všetko tak jednoduché! Mať tak možnosť ísť do minulosti, vykántril by som každičkú jednu osobu, ktorá mala proti "realite" čo i len najmenšie výčitky. Pravdepodobne to bude len nejaká blbosť, ale nikdy nevieš. Nemusím ti snáď hovoriť, čo máš robiť."
"Rozumiem. Dávaj si bacha na svoj chrbát," rozišli sa ukončením tohoto rozhovoru pozdravom cesty oboch vzájomne konzultujúcich osôb...