Spomienky na život, čakanie na koniec...
V prvom rade sa chcem ospravedlniť adminke zato že jej fórum zamorujem zbytočnými témami. (
Prepáč, prepáč, prepáč!) Ah, a znova tu niečo píšem. Prečo práve túto tému? Neviem, mala som chuť sa niekde vypísať a.. potom to prišlo nejako samo. Sama ale neviem kde začať, neviem čo presne povedať. Všetko čo som zažila je vlastne jeden veľký príbeh - život, môj život.
Mám pocit žeby bolo vhodné začať no, od začiatku.
|°°|
Všetko to začalo jednou nocou, 17. augusta sa totiž v nemocnici narodilo dieťa avšak... nedýchalo. Trvalo niekoľko minút kým mu to lekári umožnili no aj tak, plač sa neozýval, to dieťa sa totiž smialo. Áno smialo, a lekári sa smiali s ním. Dodnes si pamätám ako mi môj doktor povedal že celé tie dni čo som bola spolu z mamou v nemocnici nikto nič iné nerobil len sa usmieval, kvôli tomu že už ako dieťa som stihla ujsť smrti. Rástla som rýchlo, bola som usmievavá no keď som šla prvý deň do školy niečo sa zmenilo. Bála som sa a bála som sa právom. Moji
rovesníci, ako im učitelia radi hovorili, ma nemali radi pretože som mala divné vlasy. Nebolo na nich nič zvláštne, boli dlhé a hnedé ako čokoláda ale.. pre nich to bolo divné. Preto počkali na vhodný okamih a ostrihali ma. Neplakala som, nechcela som plakať. Potom keď sa do triedy vrátila učiteľka a videla ma v takom stave, nič nato nepovedala, akoby som tam ani nebola. Bolo to tým že som sa nerozplakala? Kto vie.. bolo to hlavne dávno. Takto to postupovalo, stal sa zo mňa vzduch a mne to vyhovovalo. Nemala som problémy z nikým, nik so mnou pretože ma nikto akoby ani nevidel. V siedmom ročníku nastal ale zlom. Prestúpili k nám dvaja študenti z iných škôl a začali sa rozprávať so mnou. Samozrejme, nezostalo to takto dlho. Hneď v ten deň mi moji
rovesníci zasa pripomenuli čo vlastne som a čo budem už navždy. Lenže tí dvaja študenti mi pomohli dostať sa z toho, a ja som konečne mala vďaka nim pocit že som potrebná. Začala som sa znova viac usmievať a nebola som stále ticho. Potom však aj tí dvaja odišli preč a ja som znovu zostala sama... nezazlievam im to, stále sme v kontakte aj keď už nie tak ako vtedy. Som na nich hrdá a ani presne neviem prečo.
|°°|
Po niekoľkých rokoch sa stalo zasa niečo čo ma pekne poznačilo, škoda že už na celý život. Havarovali sme z otcom na aute. Než sme ale spadli z kopca domu, stihla som ho vyhodiť z auta. Ja som prerazila predné sklo a spadla som na ľad, keď som sa chcela zdvihnúť a poobzerať sa kde je otec tak podo mnou ľad praskol a nastala pre mňa tma. Zobudila som sa o niekoľko minút neskôr, ležala som v sanitke a obzerala som sa okolo. Lekári sa mi snažili zafixovať zlomené ruky a tak si nevšimli že som hore. Až keď som hlasno vydýchla, až vtedy si všimli že vôbec reagujem. Pamätám si ako mi hovorili, "Už bude dobre maličká.. už to nebude bolieť.." ja som sa len usmiala a hľadala som pohľadom svoju rodinu. Boli tam všetci a všetci plakali, otec mal našťastie zlomenú len jednu ruku. A ja? Ja som bola šťastná a čakala som koniec.. ten ale neprichádzal. Hneď ako som sa dostala do nemocnice, do rúk som si vzala notebook a urobila som každodennú rutinu. Zapnúť, počkať pokiaľ nabehne všetko nepotrebné, prihlásiť sa na ICQ. Áno, počas 9 rokov samoty som spoznala osoby ktoré sa nebojím nazvať priatelia. Aj keď odo mňa boli niekoľko kilometrov ďaleko a boli inej národnosti, stále to boli priatelia. A ja? Napísala som že som v poriadku aj keď v hĺbke duše som tušila že v poriadku nie som. Zo zlomenými rukami sa mi písalo ťažko a každý pohyb navyše ma bolel akoby mi do rúk bodali tisícero ihiel. A ja? Kusla som si do pery a nevypustila som ani jednu slzu, ani jednu jedinú. Ako šiel čas a ja som sa liečila už doma, prišiel mi oznam z nemocnice. Výsledky na ktoré sme čakali vyše týždňa sa ukázali ako pozitívne. Dostala som rakovinu krvi, leukémiu. Bolo tam aj presne vysvetlené prečo som ju dostala, znelo to takto:
"Voda v ktorej dotyčná ležala bola infikovaná látkami na čistenie vôd, dôvodom bola čistička odpadových vôd neďaleko." A bolo to. A ja som si len povzdychla a modlila som sa aby to rýchlo prešlo. Nemohla som sa pozerať na ľudí okolo seba pretože oni sa nepozerali na mňa. Vyzeralo to akoby som na krku nosila nápis na ktorom bolo veľmi jasne napísané jedno slovo. TROSKA. Áno, teraz sa to nebojím priznať. Bola som troska. Dievča z holou hlavou, monoklami pod očami a večne žltou kožou. Nemohla som sa hýbať, nemohla som spať. A potom nič. Len tma.
|°°|
Dostala som sa z toho hlavne za veľkej pomoci lekárov a mojej rodiny. A samozrejme priateľov. Dokončila som základnú školu a užívala som si prázdniny. Konečne som sa cítila tak ako by som sa cítiť mala, slobodná. Vlasy mi behom dvoch mesiacov dorástli a pýšim sa nimi do dnes, priateľstvá sa prehĺbili a spravili sa nové. Ale čo nasledovalo potom? Nastala stredná škola, a s ňou sa vrátil strach. Čo ak sa bude opakovať to isté? Čo ak to znova bude len jedna veľká diera do môjho kamenného srdca? Ale nestalo sa tak. Vošla som do triedy a cítila som, teplo. Teplo ktoré človek cíti keď vedľa neho je osoba ktorú miluje. Cítila som lásku. Usmiala som sa a oni na mňa tiež. Sadla som si a dala som sa do reči z jednou babou ktorá je teraz moja najlepšia priateľka. Ale nerozprávala som sa len s ňou, rozprávala som sa zo všetkými. Smiali sme sa, hovorili sme vážne veci. A ja som si len povedala... som doma. Snažila som sa učiť, pomáhať a nestať sa znova vzduchom a darilo sa mi to. Takto to pokračovalo strašne dlho až kým som nešla na kontrolu k svojmu doktorovi. Ešte než sa predo mnou otvorili dvere, zosypala som sa na zem a všade okolo mňa bola krv. Moja krv. A mne sa vrátili spomienky na deň kedy som sa cítila akoby som sa v krvi kúpala. Zľakla som sa a stratila som vedomie.
|°°|
Život ktorý som žila nabral spád. Leukémia sa ukázala znova v plnej kráse. Ja som sa cítila slabá, krvácala som pridlho aj keď som sa len poškriabala, bolela ma hlava, potila som sa, padala som. A keď som sa z tým chcela obrátiť na priateľov.. pocítila som len trpkú chuť sĺz ktoré som nepreliala. Verili totiž iným, vraj sa vo mne sklamali, vraj som klamárka... a toto bolo prvý krát čo som upadla do depresie. Trvalo mi pol roka pokiaľ som sa z nej dostala. Zanevrela som na ľudí okolo seba, bola som ako vymenená. Stále som bola vo svojej izbe, stále som bola nad knihou, denníkom či nad výkresmi a všade som písala to isté. DOSŤ. Držala som sa za hlavu a nadávala som si aká som bola hlúpa a ako som naletela. Svedomie mi hovorilo že ma oklamali, zradili, zanevreli na mňa, odstránili ma zo svojho života. Ale ja som to nedokázala. Nedokázala som zabudnúť a pochybujem že to niekedy dokážem. Vyliečila som sa a som zdravá, občas ma síce prepadnú bolesti ale už to nie je také hrozné ako vtedy. Mojim životom sa stala škola, lásku som našla vo svojich povinnostiach a uzamkla som svoje srdce na nekonečný počet zámok. Postupom času sa ku mne priatelia vrátili, ale prišli aj nový. A musím sa priznať, tým novím verím viac. Možno to nebude trvať dlho a aj oni si o mne budú myslieť všeličo možné ale... ale. Potom aspoň budem vedieť ako som sa zmýlila vo všetkom čo som robila.
|°°|
Prešlo niekoľko mesiacov a môj postoj k životu sa zmenil. Cítila som znova to teplo ktoré sála z priateľov, cítila som však že priateľstvo bude jediný cit ktorý môžem cítiť. Lásku môjho života som prestala hľadať, rozhodla som sa pre samotu a takto žijem ďalej. Stále mám sny, sny v ktorých tancujem v bielych šatách a okolo mňa je sneh. Ako sa nechám unášať prúdom neskonalého šťastia že je to všetko za mnou. Áno, často snívam o svojom konci. Viem že ak to príde tak to bude vtedy keď budem pripravená. Ten šéf hore vie čo robí, a vie prečo to robí. Do tej doby chcem vyštudovať svoju školu, zarobiť si, odsťahovať sa niekde do nejakej zapadnutej talianskej dediny, nájsť si tam pekný domček a písať niekde v zapadnutom rohu svojej pracovne. Písať knihy, memoáre, rozprávky pre deti či dospelých. Chcem písať, chcem maľovať, chcem... chcem hlavne naplniť svoj život už len dobrými vecami. Ak sa znova narodím tak chcem byť vlčica, plachá no silná vlčica. Osamotená. Chcem bežať napriek divočine a dýchať slobodne. A tak, teraz sedím vo svojej izbe, píšem tu tieto riadky a až ich dopíšem, poskladám z nich stíhačku a pošlem ju svetom, nech ju vietor odnesie k niekomu a ja budem mať konečne pocit že som slobodná...
Předmět: Hope~ 
Všetky ostatné veci sme si alebo si vyjasníme na skype tak ako vždy. A tí ľudia, čo od teba odchádzajú. Hanba im! Si naj! Si jedna! Si YUUUKI! YUUUKI-POWER! 
Ale no, zas tak veľmi nerýpem ... či áno?