Ruiny neznámého města

Uprostřed pouště leží téměř osamělé město.
Pár studen tu je, ale jinak sucho. A vzhledem k němu a všudypřítomnému světlu je toto jedním z míst, kde mají civilizaci stíny plně pod kontrolou. Není šance jim odolat. Jsou všude. Kloužou po světle a vězní obyvatele uprostřed jejich vlastního života.

Střeste se vstupu do tohoto města.
Nenajdete víc než písek a strach.

Mestom sa preháňalo niekoľko nielen vojakov v bielych oblekoch, ale i lietadiel a stíhačiek, zaplavujúcich nehoráznou rýchlosťou na tomto mieste inak vždycky jasné nebo. Zjavne sa chystal viditeľný útok, pričom všetci prítomní vo svojich rukách zvierali niekoľko rôzne vyzerajúcich zbraní, od tých modernejších až po neobyčajne tvarované dýky a meče. Pomaly sa prostredníctvom zoskokov s padákmi, prípadne používaním hákov, spúšťali na zem. Muž, ktorý vyrazil ako prvý, sa zdal byť ich veliteľom.

"Vzhľadom na rozkaz zo strany riadiacej jednotky oficiálne spúšťam akciu. Ako isto viete, toto miesto ovládli pred vyše 100 rokmi nočné mory pod vedením jedného zo štyroch kniežat, Isabel Delicia, ktorá je teraz v našom zajatí. Nie je tu teda nikto, kto by nám mohol odporovať. Tiene bez pána nie sú schopné prakticky ani len uvažovať, ak sa budete držať plánov, eliminácia prebehne s minimálnymi stratami. My sme Effettualita, my sme zákon, my sme moc! Máme konečne šancu zlikvidovať jedno zo štyroch epicentier blížiacej sa skazy, preto si nemôžeme dovoliť zaváhať. Prejdite krajinou, vysloboďte každú živú dušu, eliminujte každý jeden tieň! Potvrďte rozkaz!" vydal zo seba odvážny kapitán a po očakávanom potvrdení rozkazu zo strany jeho mužov hrdo započal akciu.

Eliminácia prebiehala celkom slušne. Hoc počtami dokonca i nad Effettualitou tiene prevažovali, neorganizovaná armáda nie je armádou v pravom slova zmysle a preto ich útoky nemali nijak zvlášť veľký efekt. Vojaci v bielych oblekoch sa bez strát pohybovali pomerne slušnú dobu, až do chvíle, než z ničoho nič neidentifikovateľné pozdĺžne teleso prerazilo jedinou ranou všetky letecké sily, zahubiac tak nielen tých, ktorí ešte nedostali možnosť vyskočiť, ale aj nešťastníkov v oblasti, kam horiace objekty dopadali.

"Chmm," nechutne si odpľula neznáma postava vysokého vzrastu s obzvlášť mohutným svalstvom. Už na prvý pohľad však bolo jasné, že nepôjde o človeka, keďže z jeho krvilačného pohľadu priam sršala neskonalá u armády strach vzbudzujúca energia. Bol to rovnaký pocit, akého sa bolo možné dočkať i u Isabel.
"Otrava. Som kniežaťom sotva týždeň a už musím bojovať," poznamenal tajomný muž, v ruke zvierajúci potemnelé nite s ohromnou červenkastou energiou, pripomínajúcou naopak... nebolo pochýb, určite šlo o tiene.
"Čo by som mal asi tak urobiť?" položil sám sebe otázku pri pohľade na blížiacu sa armádu Effettuality, čakajúc na okolo neho zhromažďujúce sa tiene. Mali dostatok času pochopiť, že sa chystá niečo veľké, no bolo už neskoro. Než sa ktokoľvek z útočníkov stačil nazdať, všetky tiene sa spojili s tými v jeho rukách a utvorili obrovitánsku zbraň v tvare sekery. Radou rozmachnutí nočná mora, označujúca sa za "nové knieža po páde Isabel", rázom spomenutou zbraňou úplne sám likvidoval armádu jedného po druhom. Vyvrcholením bolo, keď ju po vyzabíjaní viac ako polovice z nich nadvihol do vzduchu, čím vzhľadom na jej veľkosť prakticky zakryl celé nebo, zmenil ju do tvaru kladiva a čo najsilnejšie akoby plácačkou na muchy rozmliaždil každého v dosahu zbrane. Okamžite potom sa však vzhľadom na náraz rozpadla na už mŕtve tiene.
"Hmmm? Prepáčte, podriadení. Zjavne som sa ešte nenaučil plne ovládať svoju silu," skonštatoval skleslo.

Len malá skupinka vojakov Effettuality sa iba veľmi ťažko spamätávala zo šoku, ktorý sa im práve naskytol. Čo to malo do pekla znamenať? V prvom rade sa snažili zmobilizovať ostávajúce jednotky. Našťastie pre nich však nejakým zázrakom prežil i kapitán, hoc so zjavne zranenou ľavou rukou pri snahe zachrániť jedného zo svojich priateľov.

"Argh! Toto je dôvod, prečo sme nezaútočili v prítomnosti kniežaťa. Bolo nám totiž od začiatku jasné, že využívajú schopnosti tieňov a čím viac sa ich na onom mieste nachádza, tým sú silnejší!" poťažkal si nahnevane.
"Chcete povedať- že- že- že- že je to- jedno zo štyroch kniežať nového sveta?!" preľakane sa ozval jeden z vojakov.
"Zdá sa, že nie. Neviem totiž o žiadnom z kniežatskej štvorice, kto by využíval možnosť zhmotňovania a menenia tvarov tieňa. Obávam sa, že je to niekto piaty," očividne ho to dosť vykoľajilo.
Boli sme hlúpi. Kniežatá nie sú tí, ktorí v tom majú prsty, ani zďaleka nie. Nemôžeme ich poraziť. Nemôžeme zachrániť svet. Rozhodne nie takto! Potom, ako sa nám konečne podarilo jedno knieža dolapiť, bolo takmer okamžite nahradené ďalším! Ako s tým môžeme bojovať?! Koľko ich k*rva je?!
"Musíme dať okamžite vedieť riadiacej jednotke! Rýchlo nájdite aspoň jeden funkčný komunikačný prostriedok!" vydával kapitán naďalej rozkazy. Bolo nanešťastie už neskoro...

Stál som už pred kapitánom a zvyšnou skupinkou prežitých z armády, v rukách zovierajúc naďalej svoje podlhovasté čierne nitky, ktorými som predtým sundal ich letectvo.
"Na rozkazy je neskoro. Je to otrava, ale musím vás zabiť," správnymi pohybmi niťami som spôsobil zarezanie do kože a následné odťatie hlavy kapitána, čím som ho samozrejme okamžite usmrtil. Keďže som už po ruke nemal viac tieňov, takýmto spôsobom som musel všetkých jedného po druhom odchytiť a rovnako tak zabiť, čo mi ale nerobilo nijak zvlášť veľké problémy.
"Ľudia by si mali ráčiť uvedomiť jedno. Kým je tu "on", nemôžu nás poraziť..."

Miestnosťou označovanou za "palác kniežatstva" z ničoho nič začali prenikať neprirodzené zvuky, pripomínajúce svišťanie papiera. Ďalší pokus Effettuality? Ani náhodou, tentokrát šlo zjavne o inú úroveň. Povstal som ako by zo samotného popola, usmerňujúc svoj pohľad na okolie "paláca zvnútra" s neemotívnym výrazom v tvári, čo však nebolo možné pre moju masku poznať. Prechádzal som potemnetými komnatami a v rukách miešal balíček kariet, prilepiac každú tretiu od vrchu na jednu zo stien. Nezdalo sa, že by som mal nejak zvlášť naponáhlo, naopak som miestami pôsobil ako na exkurzii.

Bolo to práve jeho zjavnou aroganciou, že mali nočné mory dosť času neznámeho muža v maske prichytiť pri čine. Palác v centre mesta zvnútra akoby zázrakom osvietili z ničoho nič samo zapaľujúce sa sviečky na oboch stranách stien, umožňujúc tak tieňom nájsť svoju obeť a smelo vykročiť v pred s úmyslom nešťastníka absorbovať.

"Otravaaa!" ozvalo sa strašidelným, zjavne nahnevaným hlasom spred jedinej tmavej chodby, kde práve na sedadle pripomínajúcom kreslo odpočívalo knieža.
"V priebehu dvoch dní bolo moje súkromné sídlo napadnuté DVA krát. Zdá sa, že ľudia začínajú byť čoraz blbší a blbší," konštatoval so snahou postaviť sa z kresla a pomalými krokmi sa približujúc tak isto k miestu, kde vznikol problém. Spoliehal sa však na to, že by tentokrát útočníka mohli vybaviť tiene, preto sa rozhodol neponáhľať a vyčkal, čo sa bude diať. Tie samozrejme nemysliac vrhnutím sa na Zauberera zo všetkých strán okamžite jednali.

Ani na malý okamih som nepoľavil v ostražitosti. Nezdalo sa však, že by ma príchod tieňov nejak zvlášť prekvapil, naopak. Bol som si viac než istý, že nech sa budem akokoľvek ponáhľať, dôjde i na to. Chytro som obomi rukami siahol do kabáta a rázom z neho akoby odnikiaľ vytasil dva dlhočízne meče. Jediným pohybom ľavej ruky som jedným z nich pripravil o život 3 tiene, pričom som druhý zabodol do steny, oddeliac tak akousi myslenou bariérou svetlo od tmy, čím som zabránil prístupu akéhokoľvek tieňa ku mne. Zbehlo sa to tak rýchlo a pritom nebolo celkom jasné, čo sa to stalo. Trik? Ani náhodou, mágia. Z rukáva mi vypadli štyri esá, ktoré som pri tejto príležitosti pevne chopil a ohromnou rýchlosťou hodil chodbou smerom ku komnate kniežaťa.

"Heee?" hoci som väčšinu svojho času pôsobil ako ťažkopádny a lenivý obor, pravdou bolo, že vzhľadom na moju schopnosť si príroda žiadala, aby som bol svižný a rýchly. Tak tomu bolo i v tomto prípade, kedy som sa ani na malý okamih nenechal prekvapiť a chytro sa vyhol všetkým štyrom esám.
"Poznámka. Kniežatá vidia v tme," vydal som zo seba neemotívne a ako náhle ma už bolo možné vidieť, červenkastými niťami, pripomínajúce tiene, som tými správnymi pohybmi zviazal útočníka tak, aby už viac nemohol vykonať čo i len najmenší pohyb, vypadnúc mu tak meč z ruky.
"Kedy sa už konečne poučíte. Nemá to zmysel, pretože aj keby ste nás porazili, boli by sme nahradení ďalšími. Vzdajte to už konečne, vaše akcie sú otravné."

Spomínané esá, ktorým sa vyhol, sa všetky štyri nalepili na stenu za kniežaťom. Všetko podľa plánu, zdá sa. Dokonca i ja, známy svojou svižnosťou a rýchlosťou, som bol však chytený jeho technikou nití, bez akejkoľvek možnosti na pohyb. Mal som však ešte predtým dosť času na vyhodenie plášťa do vzduchu, ktorým som svoje zviazané ja zámerne prikryl. V momente, kedy knieža opakovane pohlo rukami, na mieste ostal už iba spomínaný plášť, kdežto po mne sa akoby zem zľahla. Všetky na stene nalepené karty začali neprirodzene žiariť, vytvárajúc tak bariéru okolo celého paláca.

"Čáry máry," vyriekol som už dávno nachádzajúc sa mimo paláca uprostred púšte, pomalými krokmi sa vzďaľujúc z tohoto vyschnutého miesta. Tu moja práca skončila, pretože po lusknutí, ktoré som tejto ponurej krajine ešte pred definitývnym odchodom venoval, celý kniežatský palác vrátane všetkých tieňov i kniežaťa samotného vovnútri zmizol do nenávratna. Toto miesto bolo už zasa raz opustené.